Epic blog from

Antické Grécko s dojčaťom. Dá sa prejsť 5700 kilometrov s polročným dieťaťom? (2.časť)

Grécko patrí do iného časového pásma, takže nám hneď po prejazde cez hranicu telefóny zahlásili o hodinu menej. Mali sme čas, na naše ďalšie ubytovanie nám ostávalo len 335 kilometrov po diaľnici, rozhodli sme sa preto spraviť si zachádzku do mesta Edessa, na známe vodopády v severnej časti krajiny. Mesto stojí na vysokom útese a celé centrum je posiate jednosmerkami. Gréci nemajú problém odparkovať autá kľudne aj na prechode, a tak dostať sa k parkovisku nad vodopádom cez úzke uličky je celkom výzva. A to tadiaľ chodia aj zájazdové autobusy. Keď sa nám konečne podarilo prekľučkovať mestom, parkovisko bolo plné. Pokračovali sme teda o niečo ďalej, a asi o sto metrov sa nám podarilo nájsť voľné miesto popri ceste.

Konečne môžeme vyraziť na prieskum jedných z najkrajších vodopádov krajiny. Vodopády v Edesse sú unikátne hneď z niekoľkých dôvodov. Rieka tečie cez mesto až k útesu, kde sa stráca za jeho okrajom, takže vodopády v podstate padajú priamo z mesta. Vodopády sú mladé, údajne vznikli v 14. storočí po zemetrasení, a navyše sa za jedným z nich nachádza pozoruhodná travertínová jaskyňa, ktorá je síce malá, no podľa dostupných informácií je druhou najväčšou svojho druhu v krajine.

Berieme Alicku len na ruky a zostúpime z mesta k vodopádom po pohodlných schodoch. Napriek tomu, že je pracovný deň, ľudí je tu veľa. Alicka zaujato sleduje hučiacu masu vody a hlučných Grékov naokolo. Také niečo ešte nevidela. Prejdeme sa klzkým chodníkom poza vodopád, čo je naozaj nevšedný zážitok. Podobný môžete zažiť len na pár miestach na svete. Napadá mi napríklad islandský Seljalandsfoss, či slovinský Peričnik. Spoza vodopádu vidíme na chodník, ktorý pokračuje nižšie. Už z diaľky je vidieť, že je celý mokrý od vodnej triešte a steká po ňom voda. Danka sa preto rozhodne počkať s Alickou radšej na vyhliadke, a ja zostupujem sám po strmých schodoch až na spodok celého útesu.

Po schodoch tečie výdatný potok, zostup s dieťaťom by bol nebezpečný. Zároveň voda odradila aj zle obutých turistov, takže tu okrem mňa takmer nikto nie je. Dostal som sa na hrádzu, po ktorej sa dá prejsť k vedľajšiemu kaskádovému vodopádu. Je nádherný a hlavne je skrytý pred zrakmi ostatných za stromami. Vrátim sa pre baby a spoločne ešte preskúmame travertínovú jaskyňu. Vstupné je jedno euro a dostaneme k nemu aj prospekt s popisom v češtine. Vo vnútri je stiesnený priestor, musíme sa vyhýbať ľuďom oproti. Travertín tu vytvoril zaujímavé kvapľové útvary. Jaskyňa sa v priebehu desaťročí stále nepatrne mení a rastie.

Po prieskume sa vrátime do auta a smerujeme na diaľnicu. Presne v pripájacom pruhu nás však zastaví policajná hliadka. Bežná kontrola, chce vidieť len doklady od auta, opýta sa odkiaľ sme a zaželá nám príjemnú cestu. Diaľnicou pokračujeme do Lamie, kde budeme dnes večer spať. Grécke mýto je naozaj drahé, od hranice po Lamiu sme zaplatili na bránach spolu 19 eur. Človek je nakoniec rád, že býva na Slovensku, kde máme ročnú diaľničnú známku. Ubytovanie v centre mesta bolo síce z tých lacných, no problém nastal pri hľadaní miesta na parkovanie. V jednosmerkách Lamie sme krúžili 20 minút, než sa nám podarilo nájsť voľné pozdĺžne miesto pri chodníku. Medzi autami nebolo veľa priestoru, vmanévrovať tam a pritom netrčať do cesty bola ťažká úloha aj pre ostrieľaného šoféra. Aj keď kto vie, či by to tu niekto riešil. Boli sme asi pol kilometra od ubytovania. Niesť vajíčko s malou, elektroniku a veci na jednu noc pre všetkých troch takú dlhú cestu nie je bohvie čo. Nabudúce by sme si v takomto meste radšej priplatili za ubytovanie s vlastným parkoviskom.

Všade len teplá voda

Ráno pokračujeme z Lamie len pár kilometrov za mesto, kde sa nachádzajú slávne Termopyly. Že vám ten názov niečo hovorí? Okrem vychýrených termálnych prameňov sa tu odohrala jedna z najslávnejších bitiek grécko-perzskej vojny. Pri zjazde z diaľnice nás však zaujme para stúpajúca z opačného smeru, než ležia Termopyly. Zvedavosť nás premôže, a tak ideme paru preskúmať. Prišli sme k veľkému termálnemu jazierku Psoroneria, ktoré je dlhé takmer 75 metrov. Parkuje tu veľa obytných áut a ľudí vo vode cez paru takmer nevidno. Danka skúša vodu, ale teplota sa jej veľmi nepozdáva. Možno bližšie k prameňu je teplejšia, špekulujeme však, či sa zložíme tu alebo niekde inde. Neďaleko od nás je na mape ďalší, menší termálny prameň, skúsime preto šťastie tu. Oplatilo sa, okrem nás tu sú len dvaja ľudia, ktorí niečo riešia s policajtom priamo pri vode. Premýšľame, čo sa mohlo stať, či ich niekto okradol. Podľa komentárov na mape sa pri väčšom termále vykrádajú autá, prítomnosť policajta však mala úplne iné rozuzlenie. Mladý pár turistov hľadal cestu k prameňu, a tak sa opýtali policajta, či by im neporadil. Ten mal čas a tak ich priamo k prameňu doviedol.

Sírnatý zápach sa šíri všade naokolo, voda má však príjemnú teplotu. Ani sa nenazdám a Danka už je namočená medzi balvanmi. Ja zatiaľ strážim Alicku a prechádzam sa s ňou po okolí. Nechceme ju ponoriť do vody, o ktorej nič nevieme, aby nedostala nejakú reakciu alebo niečo podobné. Niekde sme čítali, že sa navyše môže malé dieťa v horúcej vode ľahko prehriať, a či je to naozaj tak nehodláme skúšať. Po trištvrte hodine sa rozhodnem, že je čas na výmenu. Dostať Danku z vody je nadľudský výkon. Ľahnem si priamo na miesto, kde voda vyviera a buble. Je to príjemné, stačí mi však len 20 minút.

Po kúpaní vyrážame na bojisko v Termopylách a opäť nás zaujme stúpajúca para. Odbočíme na veľké priestranstvo, ktoré je opäť plné karavanov. Tie okupujú oba brehy termálnej rieky, v ktorej sú urobené malé hrádze. Voda má ešte aj pol kilometra od prameňa príjemnú teplotu takmer 40 stupňov. Aj keď je to lákavé, navrhnem Danke, že sa pozrieme priamo k prameňu a potom uvidíme, čo ďalej. Prechádzame okolo veľkého areálu s budovami, ktoré v minulosti slúžili ako kúpele. Dnes sú však schátrané budovy domovom utečeneckého tábora, čo tomuto inak nádhernému miestu dosť kazí povesť. Priamo pri tábore sa dá zísť do rieky a osprchovať sa pod termálnym vodopádom. Ten bol umelo vybudovaný počas stavby kúpeľov okolo roku 1935. Vyššie za táborom skúmame prameň celej rieky. Voda v tomto bazéne je naozaj horúca a rieka z neho vyviera silným prúdom.

Kúpanie zatiaľ necháme tak a vyrážame naspäť na hlavnú cestu. O kúsok ďalej parkujeme v neďalekom návštevníckom centre, v ktorom sa dozvedáme viac o grécko-perzských vojnách, bitke pri Termopylách a čo je vlastne pravda a čo sú mýty na odvážnom odpore 300 Sparťanov proti perzskej presile. Neviem ako to v návštevníckom centre vyzerá počas sezóny, no keď sme doň vstúpili, nebol tu nikto, dokonca ani obsluha v pokladni. Prejdeme sa k neďalekému pamätníku kráľa Leonida a odtiaľ k nižšej časti termálnej rieky. Je už dosť hodín, a nás čaká ešte dlhý presun na Peloponéz. Danka sa horko ťažko zmieri s tým, že už sa dnes opäť kúpať nebude. Dohodneme sa ale, že ma s Alickou počkajú pri rieke, kde si namočí nohy a ja sa zatiaľ pozriem na vrchol malého kopca, kde boli Sparťania opevnení, potom skočím pre auto a vrátim sa pre nich. Tak som aj spravil, keď som sa však vrátil, zbadal som, že Danka má nohavice mokré až po zadok. Vstúpila pri brehu do vody a zaborila sa do tekutého piesku. Nohy jej nešli vytiahnuť, tak si musela kľaknúť a dostať sa von po kolenách. Alicka v nosiči našťastie ostala suchá a určite si kládla v hlave tú istú otázku ako ja. Mama, stálo ti to za to?

Je niečo po tretej, keď vyrážame do ďalšieho ubytka. Navigácia nám ponúka rôzne cesty, máme však len dve možnosti ako sa dostať na Peloponéz. Buď cez 6 kilometrov širokú Korintskú šiju, ktorá spája polostrov s pevninou, alebo po dva a pol kilometra dlhom moste Rio-Antirio, ktorý vedie cez Korintský záliv. Druhý variant sa mi pozdáva viacej, vyberám preto cestu cez hory, aspoň nebudeme musieť platiť za mýto na diaľnici a časovo to vyzerá aj tak rovnako. Bol to omyl. Cesta cez hory je zdĺhavá, vedie po opustených a zlých asfaltkách, na ktorých nám často skrížia cestu ovce a kravy. Keď už to vyzerá, že by sme z hôr mohli klesať k pobrežiu, klesáme len k obrovskej vodnej nádrži Mornos, ktorá sa tiahne hlboko do kľukatých dolín medzi horami.

Potrebujeme sa dostať na opačnú stranu nádrže, čo je reálne dlhých 30 kilometrov, ktoré ideme viac ako pol hodinu. Aj keď je Danka otrávená z nekonečne dlhej cesty, uznáva, že všetky tie výhľady na okolité dvojtisícky sú nádherné. K mostu Rio-Antirio prichádzame za tmy. Aj keď sme sa vyhli všetkým mýtnym bránam na diaľnici, tej na moste, o ktorej sme nevedeli, sme sa vyhnúť nemohli. Za prejazd platíme trpkých 13,50. Do ubytovania v dedine Melissi prichádzame o pol ôsmej večer, asi o dve hodiny neskôr, ako by sme prišli po diaľnici. Do dverí apartmánového domu naťukám prístupový kód a na recepcii nájdem kľúče od nášho bytu, ktorý bude na najbližší týždeň naším domovom.

Okolie plné histórie

V najbližších dňoch máme v pláne pobehať historické pamiatky regiónov Corinthia a Argolis, ktorých tu je naozaj veľa. Hneď v prvý deň vyrážame do neďalekého starovekého Korintu, ktorý bol jedným z najvýznamnejších mestských štátov a ležal zhruba na pol ceste medzi Aténami a Spartou. Základy mesta siahajú až do 8. storočia pred n.l., aj keď osídlenie na tomto území bolo oveľa skôr. Pre veriacich je Korint známy najmä pre listy, ktoré písal apoštol Pavol Korinťanom.

Auto necháme na veľkom záchytnom parkovisku, odkiaľ vyrážame na prieskum archeologického náleziska s kočíkom. To leží v podstate medzi obytnými domami v malom mestečku s rovnakým názvom. V pokladni platíme 4 eurá za dospelú osobu, Alicka sa vezie zadarmo. Výhodou návštevy mimo turistickej sezóny sú o polovicu lacnejšie vstupenky do takmer každého múzea a na každé nálezisko. Jedinou nevýhodou je skrátená pracovná doba, všetky pamiatky, ktoré sme počas našej cesty navštívili mali pracovnú dobu len do 15:30, pri čom posledný vstup do múzeí bol väčšinou pol hodiny pred záverečnou. Väčšina múzeí bola v utorok zatvorená.

Začíname s prieskumom areálu. Ako prvé sa rozhodneme navštíviť múzeum, ktoré má bezbariérový vstup aj pre vozíčkarov. Hneď pri vstupe nás privíta nádvorie s rôznymi sochami. V jedných z bočných dverí nás prekvapí vitrína, v ktorej sú vystavené časti sôch, konkrétne rôznych údov, dokonca aj pohlavných. Danka to nazvala trefne ako vitrínu s penismi. V hlavnej časti múzea je veľká výstava z archeologického náleziska. Mnoho z týchto artefaktov bolo v minulosti ukradnutých, a našli sa u priekupníkov po celom svete. Zaujímavosťou sú aj dve mramorové sochy Kouroi, ktoré boli vytesané niekedy v rokoch 530-520 pred naším letopočtom, na počesť dvoch 35 ročných mužov, ktorý zomreli v podobnom čase. Tieto sochy boli objavené u miestnych pašerákov, ktorí ich vykopali v dedinke Klenia, na zabudnutom starovekom cintoríne. Východ z múzea vedie hore schodmi, a my už sa chystáme chytiť kočík do rúk, keď v v tom k nám pristúpi milý zamestnanec a otvorí nám zamknuté dvere, ktoré vedú späť do vstupnej haly.

Pokračujeme prieskumom areálu, motáme sa medzi ruinami a čítame informačné tabuľky. Malá zatiaľ veselo spí a vôbec jej neprekáža, že ju musíme sem tam preniesť po schodoch. Celý areál bezbariérový nie je. Po Dankinom upozornení som si uvedomil jednu dávno zabudnutú informáciu z dejepisu. Korint mal vlastný charakteristický architektonický štýl. Korintskému slohu dominovali vysoké a štíhle stĺpy s typickými bohato zdobenými hlavicami. Pomaly sa dostaneme až k dominante celého areálu.

Je ním ruina Apolónovho chrámu, ktorý bol postavený v polovici 6. storočia pred n.l., na základoch iného zničeného chrámu. Bol postavený v dórskom slohu, a jeho priečeliu a zadnej stene dominovalo 6 monolitických stĺpov, jeho dlhším stenám 15 stĺpov v rade. Do dnešného dňa sa ich zachovalo len 7. Obídeme celý chrám a pomaly zamierime k východu, ktorý vedie cez zachovalú starovekú ulicu, okolo obrovskej fontány s podzemnými nádržami, ktoré zásobovali celé mesto vodou. Je tu veľa schodov, kočík musíme prenášať. Prezrieť celý areál nám zabralo viac ako tri hodiny, ale povedzme si pravdu, boli sme najpomalší najmä preto, že sme si čítali naozaj všetko.

Po prehliadke a Alickinom občerstvení nám neostáva veľa času na ďalšie archeologické nálezisko, a tak sa rozhodneme radšej vyraziť na nákup do miestneho Lidlu. Danka tlačí vozík a nakupuje, ja s malou na rukách sa zatiaľ prechádzame medzi regálmi. Očividne sa jej tu páči, na všetkých sa smeje a sleduje vyjavene všetko naokolo. Sme stredobodom pozornosti, rôzne babky sa nám prihovárajú a pýtajú sa na vek. Prekvapivo veľa z nich vie po anglicky a keď náhodou nevedia, bavíme sa rukami-nohami. Po nákupe máme ešte trochu času, tak sa rozhodneme spraviť malú zachádzku ku Korintskému prieplavu, ktorý spája Korintský záliv s Egejským morom.

Tento impozantný kanál začali budovať v roku 1882, je dlhý 6,3 kilometra, široký 25 a hlboký 8 metrov. Prekopať korintskú šiju bolo snom mnohých vládcov už v Staroveku, v tej dobe však bolo prekopanie technický nemožné. Vládca Periander dal namiesto toho v 7. storočí pred n.l. vybudovať vydláždenú pozemnú cestu, po ktorej sa mali prepravovať vojnové lode pomocou vozov a koní. Tá mala slúžiť ešte v 1. storočí n.l. a zohrala strategickú úlohu pri vedení starovekých vojen. Aj keď je Peloponéz polostrov, prieplav ho delí od pevniny a robí z neho v podstate ostrov. Oba brehy spája niekoľko mostov, zaujímavé sú však dva, ktoré ležia pri jeho oboch koncoch. Tie sa pri prieplave lodí totiž zasúvajú pod hladinu.

Kolíska Gréckej civilizácie

Druhý deň pokračujeme v objavovaní pamiatok, tento raz vyrážame preskúmať bájne Mykény, ktoré boli v druhom tisícročí pred n.l. strediskom gréckej civilizácie. Podľa mýtov založil Mykény Perseus, slávny grécky hrdina. So stavbou opevnenia z mohutných balvanov mu mali pomáhať kyklopi a práve od nich je odvodený názov „kyklopské murivo“, ktorý sa v stavebníctve používa dodnes. Okrem iných bol Mykénskym kráľom aj Agamemnón, ktorý viedol 10 ročnú vojnu proti Tróji. Už z parkoviska vidíme, že kopec na ktorom stojí citadela nebude uspôsobený na kočík, Alicku preto berieme do nosiča. Na bráne platíme vstupné 6 eur na osobu a ako prvé zamierime na vrchol opevnenia.

Prechádzame cez Leviu bránu, charakteristický prvok mesta, a kocháme sa odtiaľto výhľadom na spomínané hradby, ktoré mali stavať kyklopi. Reliéf nad Levou bránou je najstarším monumentálnym reliéfom v Európe. Za bránou míňame kruhové pohrebisko, ktoré slúžilo počas 16. storočia pred n.l. na pochovávanie kráľov. Toto pohrebisko objavil v roku 1876 Heinrich Schliemann, nemecký archeológ, ktorému neskôr prinieslo slávu objavenie bájnej Tróje. Aj keď sa o opevnení vedelo a Levia brána bola viditeľná celé stáročia, práve objav kráľovských hrobiek plných zlatých, strieborných a bronzových predmetov preslávil Mykény po celom svete.

Stúpame s Alickou v nosiči až na vrchol citadely. Dnes je nervózna a nemá tvrdý spánok ako inokedy. Medzičasom zaplnili hradný kopec turisti, ktorý prišli v zájazdových autobusoch, no tí však len bez zdržovania prefrčia okolo. V tomto vidíme veľkú výhodu cestovania na vlastnú päsť. Nikto vás nikam neženie a môžete si spraviť program, aký uznáte za vhodné. Prejdeme celý vrchol, prečítame si všetky tabuľky a vraciame sa späť pod hradby. Mierime do múzea, kde sú vystavené predmety z náleziska, ktorých tu však nie je veľa. Väčšina archeologických nálezov je uložená v Národnom archeologickom múzeu v Aténach.

Jednoznačne najvýznamnejším exponátom z Mykén je preslávená Agamemnónova zlatá maska (v súčasnosti vystavená tiež v Aténach). V múzeu sa dozvedáme viac o mykénskej kultúre, písme, ale aj o povestiach, ktoré sa s mestom spájajú. Z múzea sa vyberieme preskúmať tholosové hrobky, no pred tým sa však zložíme na balvane pri jednej z nich, vyberieme Alicku z nosiča, nech sa trochu pretiahne a všetci traja sa spolu naobedujeme. Zvyšok prehliadky ju už nosíme na rukách. Tholosové hrobky sú hrobky pripomínajúce úľ. Prvá pri múzeu, kde je aj najviac ľudí, nemá strop. Ďalšie dve ležia hneď pri vstupnej bráne, sú však otočené tak, že ich od vchodu takmer nevidno a práve preto sem veľa ľudí nezablúdi. Najzachovalejšou a najmonumentálnejšou z nich je hrobka, ktorá mala patriť Klytaimnéstre, manželke kráľa Agamemnóna.

Pri východe z hrobky si všimneme na zemi zvláštnu rastlinu, s plodom pripomínajúcim malú uhorku. Danka chcela plod preskúmať teniskou, ale v momente ako sa ho dotkla, plod doslova explodoval a šťava z neho vyletela na 3 metre ďaleko. Šokovaní sme skúsili aj druhý plod, a explózia sa opakovala. Tento raz sme dostali priamy zásah aj my. Google vraví, že rastlina sa volá Tekvičník striekavý, na Balkáne rastúca divá uhorka, alebo striekajúca uhorka. Keď je plod prezretý, je pod tlakom, a v momente ako doň niečo šťuchne, odtrhne sa, a vystrekne z neho tekutina so semenom až na 15 metrov ďaleko. Riadny výstrek. Z areálu sa prejdeme asi pol kilometra po asfaltke k ďalšej, najväčšej hrobke Peloponézu, ktorou je Atreova pokladnica, alebo aj alternatívne Agamemnónova hrobka. Do dnes nie je známe, kto v nej bol pochovaný, ale podľa veľkosti bolo zrejmé, že ide o hrobku kráľov. Alicka mi zaspala na rukách, a tak ide Danka do hrobky bezo mňa. Keď sa vráti von, vymeníme sa, malá sa pri preberaní štafety ani nezobudí. Hrobka je naozaj obrovská, o čom už z diaľky svedčí mohutná vstupná klenba. Podobných tolosových hrobiek sa v okolí Mykén nachádza 9. Na celom Peloponéze sú ich desiatky.

Po prehliadke máme celkom dobrý čas, skúmam preto mapu. Objavujem na nej pevnosť Larissa, ktorá sa týči nad mestom Argos, len o 16 kilometrov ďalej. Rozhodneme sa ju navštíviť. Prístup k pevnosti vedie po serpentínovej ceste, po ktorej sa dá dostať autom takmer až k vstupnej bráne, čo je s dieťaťom veľká výhoda. Alicu berieme na ruky, vstup je voľný a zdarma, takže máme čas a nemusíme sa trápiť otváracími hodinami. Ruiny pevnosti síce pochádzajú z byzantsko-benátskeho obdobia, pod nimi sú však viditeľné základy pôvodnej antickej akropoly mesta Argos.

Motáme sa viac ako hodinu, z vrcholu hradu je výhľad na široké okolie, ktorý nám zoberie dych. Po dlhom dni sa vraciame na ubytko, uvaríme malej a aj sebe večeru a Danka pri jej uspávaní zaspí spolu s ňou. Ja som chcel byť hore dlhšie, ale únava ma tiež premohla. Ak bol v noci nejaký novoročný ohňostroj, tak sme ho prespali.

Pokračovanie tohto článku zverejníme onedlho, ak si ho nechcete nechať ujsť, sledujte nás na Facebooku. Dozviete sa v ňom, čo všetko sme počas nasledujúcich 20 dní stihli pozrieť, čo nám to dalo do života, ako sme museli program prispôsobiť dieťaťu, ako to Alicka zvládla, čo sme sa dozvedeli o Grékoch, koľko to celé stálo, ale aj prečo je zlý nápad trhať plody opuncie bez rukavíc.

Predchádzajúca časť:

Antické Grécko s dojčaťom. Dá sa prejsť 5700 kilometrov s polročným dieťaťom? (1.časť)