Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
09.02.2024 08:26:47

Antické Grécko s dojčaťom. Dá sa prejsť 5700 kilometrov s polročným dieťaťom? (1.časť)

Narodenie dieťaťa pre nás bola veľká zmena, ktorej sme sa, ako vášniví cestovatelia rozhodli jednoducho prispôsobiť. Z každej strany, hlavne od staršej generácie príbuzných a kolegov sme počúvali reči o tom, že sa teraz dlho nikam nedostaneme. Podobné myšlienky sme už pred narodením dieťaťa vytesnili z hlavy a zamerali sme sa skôr na to, ako aj s malým drobcom vidieť kus sveta. Bolo isté, že niekam skôr či neskôr vyrazíme, otázka bola len, či a ako bude dieťa znášať dlhé cesty. 

Alicka sa narodila v strede júna, a hneď ako ju s Dankou pustili z nemocnice, začalo jej cestné dobrodružstvo. Dá sa povedať, že sme ju od druhého, alebo tretieho týždňa začali brávať na zbytočné, no krátke cesty autom, aby si zvykla na vajíčko. Danka jej doňho objednala novorodeneckú vložku, aby v ňom mala pohodlie, a neskôr pribudla aj vložka proti poteniu na letné presuny. Ku koncu šestonedelia sme stihli pobehať rodinu a boli sme s priateľmi na dvoch grilovačkách. Malá cesty zvládala v pohode, takže bol čas skúsiť niečo vzdialenejšie. 

Po letných prázdninách, začiatkom septembra sme zobrali svokru a vyrazili smer Krkonoše. Dieťa malo už dva a pol mesiaca a Danka mala z Vianoc nevyužitý poukaz na offroad kurz, ktorému končila platnosť. Cestou na ubytovanie sme robili zastávky. Alica bola v aute kľudná, väčšinou spala a keď bola náhodou hore, tak sa obzerala, alebo pozerala na spolujazdca. Kurz trval tri hodiny a zatiaľ čo my sme jazdili, svokra sa s ňou kočíkovala po okolí. Ostali sme ešte pár dní navyše a spravili nejaké turistiky po okolí, aby sa Alicka viacej zoznámila aj s detským nosičom a zvykla si aj naň.

Alickina prvá túra v nosiči, užívala si to, pozerala sa okolo a keď jej bolo dlho, zobrali sme ju na ruky

Ďalší väčší výlet sme spravili cez dušičky, opäť smer Čechy, tento raz s kamarátmi na chatu v Broumove. Päť hodín dlhú cestu sme prešli s dvomi prestávkami. Prvá bola na pol ceste, v múzeu veteránov v Olomouci. Celý deň husto pršalo, takže bolo kryté múzeum jediná rozumná voľba. Alicka sa mohla trochu pretiahnuť zo sedačky a my sme si pozreli nádherné veterány. Na chate bolo okrem Alicky ešte jedno, o dva mesiace staršie dieťa. Počas piatich dní sme spravili turistiky do Adršpašských a Teplických skál. Pri túrach sme rátali s tým, že deti nevydržia v nosiči celý čas a budeme ich musieť zobrať na ruky, či zložiť pri prestávke niekde na stôl alebo lavičku, aby sa natiahli. Ratolesti zvládli všetko so cťou a keď sa ostatní v posledný deň vydali domov, my sme ešte pokračovali cez celé Čechy na ďalších pár dní na Šumavu, kde sme už turistikovali viac menej s kočíkom.

Počas druhej návštevy Čiech sme zvládli turistiku cez Teplické skály

Plánovanie 

Po návrate sme si úplne istí tým, že naše dieťa nemá problém s dlhými jazdami a tak isto vydrží bez protestov aj v nosiči, a začíname preto plánovať našu veľkú cestu. Už dlhšie sme sa dohadovali, do ktorej krajiny tieto sviatky pôjdeme. V hre bolo Španielsko, Sardínia, Sicília a Grécko. Ako môžete vidieť z výberu krajín, hľadali sme krajinu, v ktorej bude v decembri príjemne teplo. Zdalo sa nám to s dieťaťom menej komplikované, ako niekde v snehu a zime. Po zbežnom prieskume turistických atrakcií v krajinách vyhralo Grécko, konkrétne Peloponéz, najmä pre veľké množstvo antických pamiatok. Pamiatky nás zaujímajú a nechceli sme s malou robiť veľké celodenné turistiky. Výhoda polročného dieťaťa je, že mu je jedno, kde sa nachádza, hlavne že je so svojimi rodičmi. Keď bude Alica väčšia, budeme musieť prispôsobiť program viacej jej, teraz si to ale môžeme užiť viacej podľa seba. 

Krajinu sme vybrali, predbežné body záujmu tak isto, ostávalo nám už len vyriešiť ubytovanie. Doteraz sme na svojich cestách spávali s Dankou v Rapidke, kde máme urobenú konštrukciu do kufra, vďaka ktorej dokážeme spraviť po sklopení zadných sedačiek pohodlnú, 190 centimetrov dlhú posteľ, pod ktorou je ešte aj úložný priestor. Premýšľali sme aj nad dodatočnou postieľkou pre dieťa na predné sedačky, tu však narážame na dva problémy. Alicka má plno vecí, čo by sa dalo vyriešiť strešným nosičom, do ktorého by sme veci na noc prehádzali. Problém je však jej kočík, ktorý je aj zložený cez pol kufra. Zatiaľ nesedí, preto musí mať nespratnú vaničku, ktorá zaberá kopu miesta. Možno by sme aj zohnali menší kočík, tento sa však s veľkými nafukovacími kolesami mimoriadne osvedčil v teréne.

Druhý problém je kúrenie, ktoré v aute nemáme nijako poriešené. Keď mrzne, spíme v expedičných spacákoch, čo pre nás nepredstavuje problém, Alicku by sme však takýmto podmienkam zatiaľ nevystavili, na to má čas až keď bude väčšia. Po dlhom premýšľaní a zohľadnení všetkých vecí, ktoré musíme pre malú zbaliť, sme sa rozhodli pre basecamp. Cestu si rozdelíme na tri dni s ubytovaním po ceste a na Peloponéze sa ubytujeme vždy na viac dní na jednom mieste, aby sme mohli vybaliť auto a odtiaľ vyrážať na výlety po okolí.

Grécky Peloponéz sme si vybrali najmä pre veľké množstvo antických pamiatok

Ostalo mi už len vybaviť voľno. Na konci roka sa nám nakopilo veľa práce na dokončenie, tak ako každý rok. Všetci chcú kolaudovať a odovzdávať stavby a spamätajú sa vždy až na konci novembra. Navyše mal kolega zdravotné problémy a strávil celý december behaním po nemocniciach. Ostal som na všetko sám, a tak moje dni vyzerali tak, že som chodil do práce o štvrtej ráno, cestoval po celom Slovensku a vracal sa o siedmej, ôsmej večer. Celý rok som si navyše nestihol vybrať dovolenku, bol som len dva týždne na otcovskej po narodení Alicky, a tak som mal v decembri asi 30 dní k dobru. Šéf preto nemal problém dať mi dovolenku takmer do konca januára, čo sa nám náramne hodilo. Dohodli sme sa, že vyrazíme 27.12. hneď po sviatkoch a budeme na cestách do 21.01. Posledným krokom bolo vybavenie cestovného poistenia pre dieťa (jeden nikdy nevie), a už sme pomaly začínali baliť.

Čo dieťaťu zbaliť?

  • Oblečenie - Bežne si na cestách preperieme oblečenie v rukách. Kvôli Alicke a počtu dní sme si však tento raz hľadali ubytovania s práčkou, aby sme jej nemuseli baliť celý šatník. Danka jej spravila balíčky s kompletným outfitom, čo sa nám osvedčilo. Keď sa malej stala nejaká závažná nehoda, jednoducho sme zobrali balíček v ktorom bol kompletný set na prezlečenie. 

  • Parný mixér - V decembri sme začínali s príkrmami, tak sme si na cestu zbalili aj parný mixér, ktorý dokáže jedlo rozmraziť, ohriať, napariť a rovno aj rozmixovať. Príprava večerí pre malú tak nebol problém na žiadnom ubytku. 

  • Kočík (a všetko s tým spojené) – keďže sme išli v zime, pribalili sme ku kočíku aj fusak, deky, či pláštenku. Okrem výletov sme vaničku z kočíka využívali aj ako detskú postieľku na ubytovaní. Niektoré ubytovania ponúkali aj vlastnú detskú postieľku.

  • Opravná sada na pneumatiky - Pred odjazdom som opravoval defekt na kočíku a rozhodol som sa sadu zbaliť. Nezaberá takmer žiadne miesto a aj keď sme ju nevyužili, radšej ju mať ako jazdiť s defektom. 

  • Lekárnička (lieky a vitamíny) - zmena prostredia so sebou prináša veľa nástrah, preto treba myslieť na všetko. Okrem vitamínov C, D a Fenistilu, ktoré užíva pravidelne, sme zbalili aj detský Paralen, Nurofen sirup, kvapky do očí, gél na ďasná, probiotiká, morskú vodu a odsávačku na hlieny. Nezabudnite aj na teplomer. Pre ideálny obsah svojej lekárničky a liekov vhodných pre dieťa sa poraďte s lekárom alebo lekárnikom.

  • Nafukovacia vanička - my sme si ju zobrali, ale nevyužili. Na každom ubytovaní, ktoré sme mali bola vaňa a malá si užívala kúpanie spolu s mamou. Ak by však vane neboli, isto by sme ju vytiahli. 

  • Očkovací preukaz - pre prípad, že by ochorela a museli by sme vyhľadať lekára alebo ísť do nemocnice.   

  • Doklady (pas, preukaz poistenca, očkovací preukaz) - Nezabudnite na pas alebo občiansky preukaz ako sebe tak aj dieťaťu. Do Grécka sa dá dostať len s občianskym preukazom, aj keď prechádzate cez dve krajiny, ktoré sú mimo EÚ. Pre prípad, že dieťa ochorie a budete musieť navštíviť lekára alebo nemocnicu, nezabudnite ani preukaz poistenca a očkovací preukaz. 

  • Detský nosič - aj keď by bolo ideálne, voziť dieťa iba v kočíku, aby malo čo najväčšie pohodlie a aj keď je veľa známych pamiatok na to uspôsobených, stále je veľa takých, kde s kočíkom nepochodíte.   

  • Hygienické potreby – nezabudnite zbaliť všetko, čo bežne používate na hygienu doma. My sme malej zbalili klasické plienky, látkové plienky, vlhčené utierky, prebaľovacie podložky, uterák, indulonu, detský olej, mydlo, šampón, vatové tyčinky, manikúru, žlčové mydlo a sterilizačný sáčok na sterilizáciu v mikrovlnke. 

  • Hračky – Zoberte hračky, ktoré nepozná. Dostali sme veľa hračiek od rodiny a známych, tak sme niektoré nechali bokom presne pre takúto príležitosť. Dieťa je nimi viacej zaujaté a vydrží sa s nimi aj v aute dlhšie hrať. 

  • Penové puzzle – grécke podlahy sú studené, dlažba je všadeprítomná. Väčšina ubytovaní je uspôsobená na horúce leto, nie na zimu. Aby sa dieťa mohlo hrať aj na zemi, boli puzzle skvelým pomocníkom. 

  • Nočná lampička – počas našej cesty sme boli ubytovaní na ôsmych ubytovaniach. Na každom z nich bola nočná lampa, ktorá išla vypáliť oči, ak tam vôbec nejaká bola. Zobrali sme so sebou malú lampičku na čítanie, ktorá svieti decentne a hlavne je bez modrej zložky svetla. Môže tak svietiť celú noc, neruší dospelých ani dieťa pri spánku, a keď je treba ísť v noci k malej, netreba zažínať veľké svetlo, alebo si svietiť mobilom.

Aj keď je Peloponéz polostrov, je oddelený od pevniny Korintským prieplavom, ktorý z neho robí v podstate ostrov

Vyrážame

Zobudili sme sa na budík o polnoci, zbalili veci do auta a Alicku uložili do vajíčka. Bola rozospatá, ani poriadne nezaregistrovala, že sme ju vyrušili zo spánku a hneď ako sa auto pohlo, znovu zatvorila oči. Schválne sme vyrazili na noc, aby väčšinu cesty prespala. Cez Maďarsko sme len prefrčali, diaľničnú známku som kupoval deň dopredu online, aby sme sa zbytočne nezdržovali. Maďarsko-srbskú hranicu sme sa rozhodli prekročiť mimo diaľnice cez prejazd Tompa. Je to okrem diaľničného prejazdu jeden z mála prejazdov, ktoré sú otvorené nonstop. Po predchádzajúcich skúsenostiach s diaľničným prejazdom, kde sme každý krát stratili polovicu mladosti (najdlhšie sme stáli 7 hodín), sme sa radšej rozhodli spraviť polhodinovú zachádzku navyše a vyplatilo sa. Boli sme tu jediné auto a prešli sme bez zdržania. 

Hneď ako sme sa napojili na diaľnicu, sme narazili na srbskú mýtnu bránu. Mýtne poplatky na osobné auto za necelých 600 kilometrov srbskej diaľnice stoja 21,50€. Na hranici Severného Macedónska sme mali malé problémy. Macedónci nás nechceli pustiť, pokiaľ nepredložíme zelenú kartu od auta, ktorú sme nejakým nedopatrením nemali vytlačenú aktuálnu. Vedeli sme o tom, že ju potrebujeme, chceli ju aj Albánci aj Macedónci, keď sme sa vracali z poslednej letnej dovolenky. Odstavili nás teda bokom a musel som sa prihlásiť na stránky poisťovne a nájsť tam aktuálnu. A keďže sa jedná o krajiny mimo EÚ, boli by to celkom mastné dáta, keby si Danka nepredplatila nejaký špeciálny balíček u svojho operátora. Keď som zelenú kartu konečne našiel, stiahol som si ju do telefónu ako pdf a ukázal som ju colníkovi. Vrátil nám doklady a mohli sme pokračovať ďalej do Macedónska, kde sme mali v pláne stráviť jednu noc pri meste Veles. Čo by to bol ale za výlet, keby sa aj niekde nezastavíme, pred ubytovaním sme teda spravili zachádzku do kamenného mesta v Kuklici. Stihli sme ho preskúmať s posledným denným svetlom. Alicka väčšinu cesty prespala, alebo sa hrala s novými hračkami a pozerala von oknom. Prvý deň cesty sme prešli tisíc kilometrov, počas ktorých sme si dali 5 veľkých, takmer hodinových prestávok.

Počas prestávok sme sa vždy išli von vyvetrať  Skalné veže v Kuklici vznikli bežnou eróziou vulkanických hornín, podľa legendy sú to však skamenelí svadobčania, ktorých prekliala ponížená sokyňa nevesty Výhľad na celé skalné mesto Kuklica v plnej paráde

Na druhý deň sme spravili nákup v meste Veles. V Severnom Macedónsku sa oplatí nakúpiť zásoby, zastaviť sa v reštaurácii, či natankovať plnú nádrž, keďže majú najlepšie ceny zo všetkých krajín, cez ktoré sme prechádzali. Na grécku hranicu nám chýbalo necelých sto kilometrov. Jazda po nekvalitnej a hrboľatej Macedónskej diaľnici je nepríjemná. Mýto sa dá platiť v eurách, na 170 kilometroch by sme platili dokopy 7 eur. Zaplatili sme však v dinároch, ktoré nám ostali z minulej návštevy. Podľa aktuálneho kurzu to vychádza menej. Grécki colníci zdržovali, postáli sme si v rade 20 minút. Hneď za hranicou sme rýchlo prehodili na grécku mobilnú sieť a zapli dáta, ktoré sme mali cez celé Srbsko a Severné Macedónsko vypnuté. Konečne sme v Grécku, o ktorom zatiaľ nevieme dokopy nič. Nastal čas ho trochu spoznať.

Pokračovanie tohto článku zverejníme onedlho, ak si ho nechcete nechať ujsť, sledujte nás na Facebooku. Dozviete sa v ňom, čo všetko sme počas nasledujúcich 24 dní stihli pozrieť, čo nám to dalo do života, ako sme museli program prispôsobiť dieťaťu, ako to Alicka zvládla, čo sme sa dozvedeli o Grékoch, koľko to celé stálo, ale aj prečo je zlý nápad trhať plody opuncie bez rukavíc.