Epic blog from
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Rok 2020 zmenil mnohým cestovateľom plány a inak to nebolo ani v našom prípade. Kvôli pandémii sme už zrušili veľkonočný výlet do Chorvátska, májový rodinný výlet do Rumunska a čím viac sa blížilo leto, uvedomovali sme si že zrejme budeme musieť zrušiť aj plánovaný roadtrip Albánskom. Premýšľali sme, ako strávime dovolenku, do ktorej krajiny nás pustia bez povinnej karantény a mali sme veľkú dilemu. Krajín ktoré by sme chceli navštíviť bolo mnoho, no reálnych možností málo. Vtedy Danka prišla s nápadom vyraziť na najdlhšiu slovenskú diaľkovú trasu, na Cestu hrdinov SNP.
Nebola to žiadna prvoplánová záležitosť. Ísť SNPéčku bol jeden z jej snov, ktorý bol doteraz vzdialený kvôli práci, dovolenke a iným cestovateľským snom. Ja som z tohto nápadu príliš nadšený nebol. Aj keď mám po horách nachodené veľa, moja kondička je slabá. Zásluhu na tom má hlavne veľká nadváha a neochota niečo s tým spraviť. Mali sme tri týždne dovolenky. Začalo vyjednávanie.
Prvá dohoda bola stráviť prvú polovicu dovolenky v rakúskych Alpách a druhú polovicu na Ceste hrdinov SNP. Danka mala všetko naštudované, no ja som o nej vedel len to, že vedie z Devína do Duklianskeho priesmyku a prechádza celým Slovenskom. Trochu som sa o trase poinformoval a tento nápad sa mi postupne začínal čoraz viac páčiť. Odhodlane som navrhol, že môžeme na cestu využiť celú dovolenku, s čím Danka nadšene súhlasila.
Čítal som o ľuďoch, ktorí za tri týždne prešli celú cestu, čo sa mi zdalo ako priam nadľudský výkon. Nikdy som nešiel žiadnu diaľkovú trasu s ťažkým batohom, takže som mal opodstatnené obavy z toho, ako to zvládnem. Danka ma však upokojila s tým, že sa nebudeme ponáhľať a nedáme si žiadny konkrétny cieľ. Pokiaľ dôjdeme, potiaľ dôjdeme. Keďže sme nemali v pláne prejsť celú cestu, rozhodli sme sa štartovať z Duklianskeho priesmyku, aby sme videli čo najviac nových končín a nie len známe lokality západného Slovenska.
Každé kilo sa počíta?
Ísť SNPéčku bolo viac menej spontánne rozhodnutie, plánovaniu sme venovali minimum času. Viac sme sa zamerali na veci, ktoré si ponesieme so sebou. Po dôkladnejšom naštudovaní mapy sme sa rozhodli, že vzhľadom na šetrenie váhy necháme stan doma, a buď pôjdeme iba so spacákmi, alebo zvolíme nejakú ľahšiu alternatívu.
Napokon sme investovali peniaze a zohnali skvelé nepremokavé pončá, ktoré sa dali použiť ako plachta pri stavaní prístreškov (najlepšia kúpa v živote). Benzínový varič sme vymenili za ľahší plynový, ku ktorému sme zbalili len jednu 150 gramovú kartušu. Môj 2,5 kilový spacák ostal doma v skrini a nahradil ho 600 gramový páperák za rozumnú cenu, ideálny na letnú turistiku.
Vraví sa že každé kilo sa počíta, a tak som si k zrkadlovke pribalil aj náhradný objektív, batérie a hneď som bol o 3 kilá ťažší. Po zbalení všetkých potrebných vecí, oblečenia a jedla som sa dostal na váhu batohu 17 kíl. Niekomu sa to môže zdať veľa, ale statný chlap by s tým nemal mať problém. Dankin batoh vážil niečo okolo 12 kíl čo bolo síce menej, no na drobnú ženu aj tak dosť. Balenie sme uzavreli s tým, že ak sa nám niektorá časť výstroje bude počas cesty zdať zbytočná, jednoducho ju z niektorej dediny alebo mesta cestou pošleme poštou domov.
Vyrážame na cestu.
Prišiel deň D. Kamarát Aďo nás hodil na Bratislavy na Hlavnú stanicu. Danka nám zaplatila lôžkovú prvú triedu nočným spojom do Kysaku, aby sme sa pred cestou trochu prespali. Nikdy predtým som nešiel prvou triedou a vlastne rozmýšľam, kedy som naposledy išiel vlakom. Zrejme to bolo niekedy počas strednej školy, čo je už dobrých 15 rokov dozadu. Nastúpili sme do vlaku, dali sprievodcovi lístky a našli naše kupé. Zhodili sme batohy, urobili zopár prvých dokumentujúch fotiek a uložili sa spať. Danka celá natešená z toho, že sa jej plní sen o ceste SNP, ja plný obáv z toho či budem vládať. Vlak sa pohol, vyrazili sme a už nebolo cesty späť.
Noc vo vlaku ubehla rýchlo aj napriek tomu, že som toho veľa nenaspal. Sprievodca nás zobudil s dostatočným predstihom, aby sme nezmeškali našu cieľovú stanicu. Kysak nás privítal tmou, ktorá pomaly ustupovala vychádzajúcemu slnku. Nikdy predtým som nepočul o nejakom Kysaku, a už vôbec mi nenapadlo, že sa sem o pár dní po červenej značke vrátime. Prestúpili sme na osobák do Prešova, kde sme mali viac ako dve hodiny času. Mohli sme ísť aj skorším autobusom, no museli by sme viac krát prestupovať, čo s batohmi v prímestskej doprave nie je sranda, a navyše v priesmyku by sme neboli oveľa skôr. Preto sme sa rozhodli radšej počkať a využiť priamy spoj na začiatok (pre niektorých koniec) našej cesty.
Do Duklianskeho priesmyku sme dorazili okolo pol desiatej, po dvoch hodinách strastiplnej cesty cez dedinky. Autobus sa na zastávke pri hraniciach otočil a zmizol naspäť cestou ktorou prišiel. Pripadal som si ako na konci sveta (alebo len Slovenska). Povinne sme si spravili fotku pri prvom rázcestníku, aby sme mali dôkaz, že sme tu naozaj boli. Tu sme prvý krát uvideli červenú turistickú značku, ktorou je celá cesta SNP značená, a ktorá nás bude nasledujúce týždne sprevádzať. Posledný krát sme sa obzreli smerom k autobusovej zastávke a hraničnému prechodu, a pomaly vyrazili smerom na juh.
Prvé kroky nás priviedli k Pamätníku príslušníkom 1. Československého armádneho zboru, ktorí padli v Karpatsko-duklianskej operácii. Pamätník je jednou z povinných zastávok, ktorú by ste pri ceste SNP nemali vynechať. Pokračujeme ďalej po bočnej asfaltovej ceste, ktorá obchádza dedinu Vyšný Komárnik. Na lúke nad dedinou stojí odstavené lietadlo Lisunov Li-2, ktoré počas povstania slúžilo ako "letecký most" na prepravovanie zásob a vojakov. Slnko je už vysoko, cesta sa začína zohrievať a chladné ráno v Prešove je už len minulosťou.
Po necelom kilometri prichádzame k delovému areálu, kde cesta bočí vpravo do lesa. Začína ľahké stúpanie, pri ktorom míňame zopár vojenských bunkrov. Máme pred sebou prvý, 6 kilometrov dlhý úsek v horách (ak sa tie zalesnené kopčeky dajú nazvať hory). Užívame si prostredie, veľa stromov a žiadnych ľudí. Keď sme vyšli z lesa, ocitli sme sa priamo na okraji dedinky Medvedie.
Prišiel čas zohnať prvú pečiatku do záznamníka (prvá mala byť v priesmyku, ale tam bolo všetko zatvorené). Robíme zbytočnú zachádzku do dediny, len aby sme zistili že tu nie je žiadny obchod ani krčma. Skúšam šťastie na obecnom úrade, no otočili ma zamknuté dvere. Neúspešne sa vraciame na červenú a pokračujeme cez hory do Vyšnej Pisanej. Opäť vychádzame na okraji obce, zachádzka však tento raz nie je potrebná. Ďalej pokračujeme po asfaltke, keď hneď za dedinou zaregistrujeme neďaleko cesty altánok so sedením, ktorý nás láka vidinou chládku a studeného prameňa. Teplota od rána pekne vyskočila, teplo už sála aj z asfaltu, a tak schádzame na lúku so sedením, pri ktorej vyviera Prameň pod Ščobom. Robíme si obednú prestávku, na chvíľu zhadzujeme batohy aj topánky a osvieženie v ľadovej vode je v tej chvíli na nezaplatenie.
Po obede sa vraciame na asfaltku, ktorá je už riadne rozpálená. Po necelých dvoch kilometroch nás víta Nižná Pisaná. Prišiel čas opäť vytiahnuť záznamník a zohnať prvú (v poradí tretiu) pečiatku. Zasa bez úspechu. Je štvrtok, obecný úrad zatvoril na obed a podľa otváracích hodín vyvesených na dverách otvára až v utorok. Otvorený 2 dni v týždni. Krčma oproti úradu vyzerá dlhodobo zatvorená, obchod nikde v dedine opäť nie je. Keď sme si zháňali záznamníky, tešili sme sa ako budeme zbierať na pamiatku pečiatky a opisovať smerovníky. Zatiaľ máme nulapercentnú úspešnosť. Prezeráme si aspoň pár tankov vystavených pri miestnom cintoríne, a napokon sa opäť vraciame na nekonečnú asfaltku, ktorá nás dnes bude takmer celý deň sprevádzať .
Asfalt pokračuje, slnko pečie, my potíme krv, a ako bonónik sa začínajú ozývať nohy, ktoré protestujú proti dlhým cestným úsekom. Pomaly sa nám míňa voda, a v ústach mám ako na Sahare. Po troch kilmetroch prichádzame do známeho Údolia smrti.
Z Wikipédie: Údolie smrti je označenie územia v údolí potoka Kapišovka, rozprestierajúce sa medzi deviatimi obcami v okrese Svidník. V tomto priestore sa v čase druhej svetovej vojny, v období od 21. do 27. októbra 1944 odohrali ťažké boje, ktoré boli súčasťou karpatsko–duklianskej operácie. Boje priamo zasiahli obce: Dlhoňa, Dobroslava, Havranec, Kapišová, Kružlová, Nižná Pisaná, Svidnička, Vápeník a Vyšná Pisaná. V údolí potoka Kapišovka, počas týchto bojov, na obidvoch stranách padlo až 11 000 vojakov z nich bolo asi 5 000 vojakov vtedajšej Červenej armády.
Pozeráme sa hore svahom, po ktorom sú na bývalom bojisku roztrúsené tanky. Sovietske tanky T-34 tu boli ponechané na miestach, kde ich zasiahli nepriateľské protitankové zbrane ako pamätník pre budúce generácie. Stúpame hore kopcom mimo trasu, aby sme postupne prešli celý areál.
Na spiatočnej ceste chcem doplniť vodu v studničke pod bojiskom, no prúd vody je taký skromný, že po pár minútach slabého kvapkania to vzdávam a s vidinou orosenej kofoly sa vydávame na cestu k neďalekej dedinke. Tou je Kapišová, v ktorej nás na rázcestí víta prvá otvorená krčma. Tu sa nám konečne ujde aj prvá pečiatka do záznamníka a vytúžený studený nápoj. U krčmárky objednávame rovno 4 poháre, ktoré miznú rýchlosťou blesku a s úľavou si sadáme do tieňa pod rozprašovač vody. Oproti prehriatym kilometrom na asfalte je to príjemná zmena, a tak sa nám odtiaľto odchádza len ťažko.
Sú štyri hodiny poobede, keď sa opäť vydávame na cestu. Čas sa kráti a k nášmu dnešnému cieľu, ktorým je útulňa Čierna hora ostáva ešte 13 kilometrov. Od krčmy sme vyrazili miernym stúpaním cez pole do vedľajšej Nižnej Jedľovej. Na konci dediny sme sa zastavili pri altánku s prameňom, kde dopĺňame zásoby vody (v krčme nám to v tej eufórii nenapadlo). Prešli sme pár stoviek metrov po asfalte, kým cesta opäť odbočila do kopcov. Prechádzame lesoparkom Dukla, ktorý leží severne od Svidníka. V parku nás prekvapilo množstvo obrovských mravenísk, nespomínam si, že by som ich videl v inej oblasti Slovenska v tak hojnej koncentrácii. Je takmer pol siedmej večer, keď nás červená značka dovedie do Svidníka popri Pamätníku sovietskej armády.
Naše nohy už majú dosť, a my sa neochotne púšťame na ďalší asfaltový úsek cez mesto. Ako prvé ma zaujalo vojenské múzeum, ako aj odbočka ku skanzenu, no hodín pribúda a tak sa zbytočne nezastavujeme. Z mesta nás vyviedla cesta stúpajúca okolo záhradkárskej osady. Z posledných síl sa plahočíme do kopca až k altánkom pod Ostrým vrchom.
Máme za sebou 30 kilometrov v úmornom teple, a hoci k útulni je to už len 2,5 kilometra, v tejto chvíli nám to pripadá ako neprekonateľná vzdialenosť. Nohy a plecia už vypovedajú službu, batohy majú pocitovo asi 100 kíl, a bezsenná noc za nami nám na nálade tiež nepridáva. Je takmer pol deviatej, keď sa zastavíme pri jednom z altánkov a radíme sa čo ďalej. Je už dosť neskoro, a v útulni by sa nám pravdepodobne aj tak neušlo miesto na spanie. Padá rozhodnutie: ostávame tu. Teda nie presne tam, kde práve sme, pretože o niečo nižšie sme videli širší altánok, a tak sa vraciame k nemu. Medzičasom sa už zotmelo, a tak vyťahujeme čelovky, a za ich svetla varíme ľahkú večeru. Spacáky rozkladáme pod jedným zo stolov, cez ktorý prehadzujeme pre trochu súkromia pončá.
Konečne vyzúvame opuchnuté nohy a líhame si po nekonečnom a úmornom dni na slnku. Prvých 30 kilometrov za nami a ja sa cítim, ako by som sa zrazil s rozbehnutým koňom. Natiahnem nohy, zatváram oči, a bolesť sa vzďaľuje niekde v tme.
