Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
28.02.2022 08:14:59

Cesta hrdinov SNP deň 2. Na východe sucho

O šiestej ráno ma budí praskot na neďalekej ceste. Vykuknem z nášho provizórneho prístrešku pod stolom altánku a vidím cyklistu. To nemá v piatok o šiestej ráno čo robiť? Viem že už nezaspím, a tak si neochotne líham naspäť do spacáku a premýšľam nad tým, čo nás dnes čaká. Čakám do siedmej, aby som mohol beztrestne zobudiť Danku a tá ma nechcela prepichnúť očami. Bezúspešne. Danka sa tvári, ako by som bol ten najhorší človek na svete. Čo to po nej vlastne chcem, aby vyliezla z teplého spacáku do chladného rána? Vtedy som ešte netušil, že na mňa bude hádzať takéto pohľady každé ráno.

Po raňajkách balíme veci a vyrážame na cestu. Nohy ma po včerajšku riadne bolia, a ja musím bojovať sám so sebou, aby som sa hýbal. Po pár metroch od nášho nocľahu vychádzame lesnou cestou na lúku, z ktorej sa nám naskytá výhľad na dedinu Rovné. Cesta sa postupne stáča do prava a mizne v mladom lese. Prechádzame malebným listnatým hájom, ktorému kraľujú štíhle a vysoké brezy. 

Po trištvrte hodine prichádzame k útulni na Čiernej hore. Aj keď sa na mape zdala kúsok od nášho nocľahu, ak by sme včera pokračovali až sem, prišli by sme úplne za tmy. Je 9:15 a po včerajších nocľažníkoch nie je ani stopy (zase budú všetci rýchlejší ako my). Útulňa vyzerá dobre, na širokých laviciach vo vnútri sa pár ľudí vyspí a vďaka kozubu je ideálna aj na zimnú prespávačku. 

Útulňa na Čiernej hore

Pokračujeme ďalej lesom, podľa mapy sme 5 kilometrov od najbližšej studničky, čo začína vyzerať ako problém. Slnko začína pripekať a vzduch sa napĺňa dusnotou. Chodník nás vedie cez Makovické sedlo na Makovicu (612 m n.m.), odkiaľ klesáme na Lazovú lúku. V ústach mám vyprahnuté, dal by som si čapovanú kofolu. Študujeme mapu, najbližší prameň je neďaleko, a tak sa delíme o poslednú vodu. Pri klesaní z lúky stretáme prvých ľudí, ktorí kráčajú v protismere, sú to SNPéčkary ako my. Idú celkom dobre naladení a vysmiati, čo nám dodá odvahu a chuť pokračovať. Po pár metroch odbáčame vpravo a nasledujeme značku k prameňu pod Makovicou. 

Zachádzka nie je dlhá, no výdatná studnička s chladnou vodou je v rozpálenom dni vykúpením. Okrem vody je tu aj posedenie a altánok s podkrovím, v ktorom by sa dalo luxusne prespať. Je pol dvanástej, dávame si pauzu, sušíme prepotené trička, tlačíme oriešky a dopĺňame vodu. Každý si poctivo nesieme 3 litre. 

Po zaslúženom odpočinku začneme klesaním po lúkach do dediny Kurimka. Aj keď som sa dostatočne napojil vody ako srnček pri potoku, stále mám chuť na čapovanú kofolu. Dohadujeme sa pre to, že sa v dedine zastavíme v miestnej krčme. Cesta nás zvedie na rozpálenú asfaltku a po pár metroch nás víta tabuľa obce. Nikde ani nohy, ľudoprázdno. Prejdeme do centra obce až k rázcestníku a skúmame stiahnutú mapu. Na mape nemám žiadnu krčmu označenú, začínam mať zlý pocit, no nevzdávame sa.

Predpokladáme, že ak tu nejaká krčma bude, bude sa nachádzať blízko obecného úradu, kostola, či obchodu, ako to na dedinách býva. Veríme našim výpočtom a preto opúštame červenú značku a pokračujeme daľej do dediny. Po pár metroch stretneme mladú mamičku s kočíkom, a  tak rovno zisťujeme situáciu. Jej odpoveď nás vôbec nepotešila. Krčmu nemáme, obchod je už zatvorený (v piatok o 12:30? a kde preboha pijete?). So sklamaním, že sme neuspokojili naše chute (hlavne moje) sa vraciame na červenú značku. 

Nad dedinou Kurimka

Za dedinou pokračujeme kus cez suché polia a lúky, až kým neprídeme pod horu, kde nás v tieni prekvapí vlhký vzduch. Na chvíľu skladáme batohy, potrebujem sa schladiť. Na slnku môže byť 35 stupňov, a ja sa až čudujem, že ani jeden z nás nemá na tom slnku mdloby.

Voda sa rýchlo míňa

Po prestávke v tieni pokračujeme v stúpaní cez hustý lesík. Po necelom kilometri prichádzame na dlhú lúku plnú vysokej trávy, cez ktorú vedie poľná cesta. Slnko neskutočne pripeká a z trávy k nám stúpa dusný vzduch. Snažíme sa prejsť cez otvorené priestranstvo čo najrýchlejšie, cestou míňame vysoký vysielač, až kým konečne nedorazíme pod stromy. Sme hotoví, a ja nemám silu pokračovať, keď práve vtedy Danka navrhne, aby sme si na chvíľu oddýchli (neprotestujem). Vyzúvame boty a natiahneme sa na trávu. Voda sa nám rýchlo míňa. Kontrolujeme mapu a múdru excelovskú tabuľku, v ktorej sú zapísané všetky informácie o ceste SNP. To čo nájdeme (respektíve nenájdeme) nás vôbec nepoteší. Najbližšia studnička je až pri dedinke Andrejová, skoro 8 kilometrov od nás.

Vyrážame na dlhú túru cez opustené bukové lesy. Občas sa nám cez rúbanisko otvorí nejaký výhľad, no inak je cesta nemenná. Priebežne fotíme smerovníky, ktoré máme zapísať do záznamníka. Za celý čas stretáme len jednu SNPéčkarku, ktorá upaľuje ako o život v protismere práve v momente, keď oddychujeme na padnutom pni stromu. Dusno by sa dalo krájať a na občasných čistinkách vidíme, ako sa nebo pomaly zaťahuje (snáď ešte aj nezmokneme). V jednom zo zarastených rúbanísk strácame značku a chvíľu nám trvá, kým ju opäť nájdeme a zorientujeme sa.  Konečne začíname klesať. 

Z lesa vychádzame na lúky s výhľadom a pod nami sa objaví hlavná cesta. Znamenie toho, že  dedina je neďaleko. Pomaly začíname premýšľať, kde zložíme hlavy na noc, no najskôr  musíme zohnať vodu, ktorá nám došla počas zostupu. Po asfaltke prichádzame až k altánku po ľavej strane cesty, pri ktorom by mala byť údajne studnička. Pery mám už zlepené od sucha, v hube ako v polepšovni a prameň ledva kvapká. 

Výhľad na nádherné lúky

Bolo 5 hodín poobede, od rána sme prešli 20 kilometrov a bol čas to zabaliť. Kvapkajúca voda je lepšia ako žiadna. Skladáme sa do altánku, vyzúvame boty a chvíľu len tak relaxujeme. Pri skúmaní mapy ale nachádzame ešte jednu možnosť. Aj keď ďalej po červenej žiadna voda nie je, na konci dediny Andrejová vidíme prameň s názvom Sidanka. Ak má názov, určite bude výdatný. Neochotne sa pozbierame, obúvame, opäť nahadzujeme batohy a vyrážame po asfaltke ďalej.

Pár metrov za tabuľou obce narážame na rázcestník, červená značka odbáča vpravo smerom na lúky nad dedinou. My však pokračujeme do dediny a keď narazíme na prvého človeka (babku ktorá si okopáva predzáhradku) pýtame sa na obchod alebo krčmu. ,,Krčmu nemáme, a najbližší obchod je v dedine o 10 kilometrov ďalej''.  Čo už, ďalšia dedinka, kde asi pijú všeci len doma. Po kilometri konečne prichádzame k prameňu, ktorý výdatne tečie. Je tu aj altánok, takže nocľah na noc máme jasný. Nevadí nám ani to, že je pri hlavnej ceste.

Ľadová voda je chutná, pijem plnými dúškami, až mi je z nej ťažko. Konečne si môžem vyzuť ponožky a schladiť nohy pod silným prúdom. Slimáky, ktoré sa štverajú po betónovej vaničke prameňa na mňa len nemo hľadia a myslia si svoje. Slnko zachádza za neďaleký kopec, vonku sa pomaly stmieva a my si užívame zaslúžený oddych. Topánky ležia pod stolom, večera sa pripravuje, a postupne vykúkajú prvé skoré hviezdy. Spoločnosť nám robí miestna mládež, ktorá sa snaží objednať si pizzu z neďalekého Bardejova. Nedarí sa im, asi nemajú kredit. Nakoniec požičiavam mladej slečne telefón a pizza je konečne na ceste (prišla asi o hodinu). Na sklonku dňa použijeme pončá, aby sme mali pri spaní aspoň trochu súkromia a zvalíme sa na nepohodlné lavičky. Danka sa nesťažuje, má mäkkú nafukovaciu karimatku, lavička ju netlačí.  Ak by začalo pršať, máme strechu nad hlavou. Zaspávame s vidinou mäkkej postele, ktorá nás snáď čaká zajtra v Bardejove.

Predchádzajúca časť

1. Cesta hrdinov SNP, deň 1. Nekonečným asfaltom z Duklianskeho priesmyku