Epic blog from

Neostávalo nám nič iné, ako hľadať chodník, po ktorom sa dá pokračovať. To sa nám aj podarilo a netrvalo dlho, kým sme dorazili na miesto, kde boli vyrezané smreky . K nástupu chýbalo len pár výškových metrov, tak som navrhol, aby sme si nasadili výstroj. Po krátkej prestávke sme pokračovali strmím terénom, až k malému, drevenému zrubu Alte Holzhütte. Neďaleko od neho začala vytúžená ferrata.

Naturfreunde Klettersteig (Cesta priatelov prírody), alebo aj Franz Scheikl Klettersteig je ferrata obtiažnosti B/C. Niekde som čítal, že na začiatok by sa mala zvoliť ľahšia obtiažnosť, maximálne do B, ale po premyslení som túto možnosť zmietol zo stola a vyplatilo sa. Pre skúseného turistu, ktorý sa nebojí výšok, nie je obtiažnosť B/C žiadny problém.

Na ferrate
Ferrata začala medzi stromami ľahkým úsekom (A/B), na ktorom si každý mohol vyskúšať, ako funguje automatické uzatváranie na karabínach. Po tomto úseku už začína naozajstná sranda. Takmer kolmá stena (B/C),nie je síce extra dlhá a sú na nej stúpačky na lepší prechod, ale myslím, že každý amatér si dobre rozmyslí či pôjde, alebo nepôjde ďalej. Našťastie nikoho z nás neodradila (aj keď nechýbalo veľa) a tak sme mohli pokračovať.

Oceľové lano nás viedlo po úsekoch s (A) a (B) obtiažnosťou. Skaly boli prerastené smrekmi, ktoré s pribúdajúcou výškou ustupovali. Otvárali sa nám čoraz krajšie výhľady. Po chvíli nás lano doviedlo na úzky, skalný výbežok, pokrytý kosodrevinou. Bolo to vhodné miesto na vytiahnutie foťáku a počkanie zvyšku skupiny, ktorý zaostával.

Jasné počasie doprialo výhľad na okolité kopce, aj na údolie s dedinkou St. Erhard. Než som sa pokochal výhľadom, dobehol ma zvyšok skupiny. Chcel som pomaly pokračovať, ale väčšina chcela pauzu, tak sme so Zuzkou a Mirom išli pomalým tempom ďalej po vyšlapanom chodníku. Chvíľu viedol popri skale, no potom sa začal zvažovať na dol a bol posypaný klzkou šotolinou. Museli sme dávať dobrý pozor, aby sme sa nešmykli.

O pár metrov ďalej nás doviedol naspäť ku skale, kde pokračoval (A) úsekom stále na dol. Chcel som počkať na ostatných, ale stále ich nebolo. Čakali sme dobrých 15 minút, než konečne vyrazili. Premávka na ferrate medzitým dosť zhustla. Prichádzalo stále viacej ľudí a všetci nás predbiehali.

Bezpečnosť hovorí, že ako prvé pri nástupe na ferratu si treba nasadiť prilbu. Mala by ostať celý čas na hlave. Evka však odhalila aj ďalší dôvod, prečo si ju nedávať z hlavy dole. Mohlo by sa vám kľudne stať, že vám vypadne z ruky a začne sa kotúľať dole strmým svahom.

Bolo zbytočné čakať až nás doženú, keď nás už predbehlo veľa pomalších ľudí, ktorých tak či tak na lane sme nemali ako obísť. Preto sme hneď vyrazili. Než sme prešli (A) úsekom, bola už väčšina parťákou za nami. Až tu sme sa dozvedeli dôvod, prečo tak dlho nešli.

Bezpečnosť hovorí, že ako prvé pri nástupe na ferratu si treba nasadiť prilbu. Mala by ostať celý čas na hlave. Evka však odhalila aj ďalší dôvod, prečo si ju nedávať z hlavy dole. Mohlo by sa vám kľudne stať, že vám vypadne z ruky a začne sa kotúľať dole strmým svahom. Môžte len dúfať, že sa nájde nejaký ochotný Rakúšan, ktorý vám ju vynesie naspäť hore. Našťastie sa taký našiel a prilba z požičovne sa vrátila k svojej dočasnej majiteľke.

Než sme začali znovu stúpať, museli sme si vystáť krátku radu, ktorá stála na začiatku žľabu s (B) trasou. Do prírody chodím hlavne kvôli tomu, aby som sa vyhol ľudom v rade, keďze ma veľmi irituje, že aj tu musím vystáť radu, ako v Tescu pri pokladni. Samotný žľab bol ale zábavný ,a pomaly nás vyviedol na ľahší hrebeň (A/B), z ktorého sa smreky už úplne stratili. Bolo jasné, že sa blížime k vrcholu.

Ďalší chodník popri skale nás zaviedol k záverečnej pasáži. Strmý nástup výrazne uľahčili nainštalované stúpačky. Hoci to zdola vyzeralo dosť strašidelne, tak sme tento úsek (A/B) prešli celkom rýchlo. Na konci nás krátky traverz zaviedol priamo pod záverečný skalný hrebeň (B/C). Pri pohľade naň som cítil nával adrenalínu.

V žľabe pod hrebeňom bolo natiahnuté lano, určené pre tých čo si netrúfali. Pre mňa však obchádzanie neprichádzalo do úvahy a podobne to cítili aj ostatní parťáci. Prvé metre boli ľahké, postupne sa však skala začala zužovať. Zrazu som sa ocitol na úzkom mieste, kde by jeden malý krok vľavo znamenal pád do žľabu, a vpravo pád z vysokej skaly. Ak by som mal strach z výšok, myslím, že by sa tu prejavil na sto percent.

Z vrchu hrebeňa sa lano stočilo na jeho hladký bok. Aj keď tu boli stúpačky, bol to trochu boj. Boli dosť ďaleko od seba, a nebolo sa kde poriadne chytiť. Po chvíľke premýšľania som však našiel správnu cestu. Zostal už len záverečný traverz, ktorý ma doviedol na koniec lana, na vrchol ferraty.

Výhľad, za ktorým sa oplatí vyliezť
Vrchol Hochlantschu je od ferraty zhruba 15 minút. Chodník sa najskôr točí cez kosodrevinu, až sa napojí na oficiálnu turistickú trasu. Na ferrate som síce vystál radu ako pri spomínanej pokladni, no tu bolo ľudí ako cez Silvestra na Václaváku. Slovenský, Český a Maďarský jazyk znel z každej strany.

Všetci prišli za kruhovým výhľadom, ktorý nie je na žiadnom inom kopci v okolí. V diaľke sa dá vidieť Hochschvab, Dachstein a veľa ďalších vrcholov. V lepšej orientácii pomáha kruhová platňa, ktorá je umiestnená vedľa vrcholového kríža. Čiary ukazujúce na jednotlivé kopce sú označené názvom a nadmorskou výškou.

Pri kríži sme si spravili spoločnú foto, trochu sa rozhliadli po okolí, ale príliš sme sa nezdržovali. Väčšina sa už tešila na vychladené pivo, na chate Steirischer Jockl. Chata bola z vrcholu dobre vidieť, ale nevyzeralo to na krátku prechádzku.

Strmé klesanie bolo nekonečné. Boli sme na zostupe dobrú trištvrte hodinu a stále to nemalo konca kraja. Cestou sme stretávali veľa ľudí, ktorí fučali z posledného. Skupinka mladých Čechov sa nás pýtala, ako ďaleko to je na vrchol. Za hodinu mali byť pri nejakom jazere, odkiaľ im išiel posledný autobus. To jazero som videl z vrcholu a som si stopercentne istý, že by autobus nestihli, ani keby išiel za dve hodiny.

Asi po hodine sme konečne dorazili k chate pre vytúženú odmenu. Steirischer Jockl stojí na okraji vysokej skaly a z jeho terasy je prekrásny výhľad. Vôňa jedla sa niesla široko-ďaleko a prinútila zastaviť každého, kto išiel okolo. Ledva sa nám ušiel prázdny stôl.

Stratený
Niekde som počul, že kto nezablúdil v Alpách, ako by v Alpách ani nebol. Po dlhšej prestávke na chate sme vyrazili k autu (teda aspoň sme si to mysleli). Nikto z nás si totiž na rušnej terase nevšimol, že turistický chodník pokračuje z chaty ku kostolíku Schüsserlbrunn. Keďže som nedopatrením zabudol mapu v aute, bolo na problém zarobené.

Začali sme zostup po jedinom označenom chodníku, ktorý sme videli. Ten nás po nejakej dobe doviedol k chate Zum Guten Hirten. Niekde nižšie od chaty som si uvedomil, že ideme opačným smerom ako máme autá. Najskôr so mnou väčšina nesúhlasila, ale ako sme ďalej pokračovali, dali mi za pravdu.

Keď som navrhol, že by sme sa mali vrátiť a pohľadať náš chodník, všetci boli leniví a nikomu sa nechcelo šlapať znovu do kopca. Ako to už býva, lenivosť zvíťazila nad zdravím rozumom, tak sme sa nejako zhodli na tom, že skúsime šťastie na ceste, ktorá viedla smerom k autám. Po chvíli kráčania sme dorazili na križovatku. Jedna cesta viedla dole do doliny, a druhá do mierneho kopca správnym smerom.

Ako sa po chvíli ukázalo, bola slepá. Zaviedla nás na okraj skaly, kde jedinou možnosťou pokračovania bolo skočiť. Keďže mám svoj život rád, táto možnosť neprichádzala do úvahy. Aj keď už začala panovať nervozita, ja som sa na našej situácii dobre zasmial. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že zídeme do najbližšej dediny, zoberieme taxík a šoféri skočia pre autá.

Vrátili sme sa na križovatku a zostúpili do doliny. Narazili sme na turistický chodník, ktorý viedol do dedinky Mautstatt. Tu musím poznamenať, že aj keď sme už mali určený smer, tak značenie v Rakúsku, na menej známych trasách, je lajdácke (niekedy aj na tých známejších). Neraz sa stalo, že sme prišli na križovatku, kde nebola žiadna značka a žiadna značka nebola ani dvesto metrov za križovatkou.

Svoju smolu sme už našťastie vyčerpali (aspoň som si to myslel) a podarilo sa nám trafiť správnu cestu vždy na prvýkrát. Po dvoch hodinách blúdenia sme zničení a ubolení , konečne vyšli na lúku nad Mautstattom. Boli sme „len“ jedenásť kilometrov od áut. Našou ďalšou úlohou bolo zohnať taxík.

V dedine sme našli Gasthaus, v ktorom som zneužil Jokanové tlmočnícke superschopnosti. Čašníčka bola veľmi ochotná a hneď nám začala zisťovať číslo na taxi. Bohužiaľ žiadne v okolí nejazdili. Tu však jej ochota neskončila. Zavolala svojmu bratovi, a ten pre nás behom desiatich minút prišiel, aby hodil šoférov k autám.

Jokan si sadol dopredu, a počas cesty sa zo šoférom bavil. Nerozumel som im ani pol slova. Ochotne nás vyviezol po serpentínovej ceste, až na parkovisko k autám. Keď sme sa ho opýtali čo chce za cestu, tak sa len usmial a povedal že nič. Poďakovali sme sa, nasadli do áut, a vyrazili sme pre ostatných. Vyzeralo to, že prídeme domov v rozumnom čase (ale len vyzeralo).

Sú dni keď sa nedarí
Na parkovisko pred Gasthaus som prišiel ako prvý a hneď za mnou odstavil auto Šimon. Aďove auto sa neobjavilo. Chvíľu sme čakali s ostatnými, ktorí si medzitým objednali jedlo. Keď konečne dorazil, vystúpil z auta a buchol dverami. Z jeho výrazu mi došlo, že je niečo zle.

Na ľavom prednom kolese mal dieru, z ktorej unikal vzduch. Koleso pomaly klesalo. Ako býva zvykom pri nových autách, kto chce rezervu, musí si ju priplatiť a kto nepriplatí, dostane len lepiacu penu ,ktorá však pri veľkej diere nie je k ničomu, a malý kompresor, ktorý je naozaj k ničomu.

Keďže nikto z nás nikdy neopravoval defekt inak ako výmenou rezervy, trvalo nám dlho preštudovanie návodu. Keď bolo koleso zalepené, a pena vytiekla cez dieru von, nastal ďalší problém. Kompresor nedokázal koleso natakovať a po chvíli hučania začal smrdieť spáleninou.

Našťastie nám opäť pomohla naša obľúbená čašníčka. Aďo zobral auto neďalekému susedovi a ten gumu natlakoval veľkým kompresorom. Po hodine a pol trápenia sme konečne mohli vyraziť. Osemdesiatkou po diaľnici sa nám spiatočná cesta dosť predĺžila.

Aj keď nevyšlo všetko podľa predstáv, bol to deň, ktorý som si maximálne užil. Ferraty sú zábava, ktorej sa chcem určite venovať.