Epic blog from
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Už dlhšiu dobu mi ležala v hlave myšlienka na návštevu Kościeliskej doliny ležiacej na Poľskej strane Tatier. Dolina, v ktorej sa nachádza množstvo priechodných jaskýň bola pre mňa, nadšenca do speleológie, veľkým lákadlom. Začiatkom leta sa mi konečne podarilo zmobilizovať ľudí a vydali sme sa túto unikátnu tatranskú dolinu preskúmať.
Hneď po príchode na začiatok doliny bolo jasné, že to bude mäsovka. Aj keď bolo skoré ráno, na parkoviskách sa už teraz hromadili autá. Okrem platenia parkovného, sa platí aj poplatok za vstup do doliny.
Prvý problém nastáva, keď si niektorí členovia výpravy neuvedomili, že v Poľsku sa neplatí eurom, ale poľským złotým (človek by čakal viac od vysokoškolákov). Ak chcete platiť eurom, vstup sa vám o dosť predraží.
Začiatok doliny nestojí veľmi za reč. Vedie ňou široká cesta, po ktorej sa čas od času preženie konský povoz s "turistami". Výhľad na okrajové kopce zničené víchricou nie je nijako lákavý. Zástup ľudí tiež nezanechá najlepší dojem. Všetko sa ale rýchlo zmení po tom, čo narážame na odbočku k jaskyni Mroźna.
Po odbočení z hlavnej cesty nachádzame celkom iný svet. Ľudoprázdny chodník, ktorý stúpa strmšie do kopca, nás po chvíli doviedol ku vstupu do jaskyne. Ako jediná v doline je spoplatnená, no vstupné je skôr symbolické. Bohužiaľ tu už parťáci s eurami nepochodili, tak som za nich ochotne (za prísľub piva) vstup zaplatil.
V prvej jaskyni
Jaskyňa Mroźna sa tvári ako puklinová jaskyňa. Je dlhá niečo cez pol kilometra a je relatívne dobre osvetlená. Občas sa treba pridŕžať zábradlia a zostúpiť po nerezovom schodisku. Občas sa treba skrčiť a postupovať kačacím krokom. Cez niektoré zatopené miesta sú spravené lávky. Jaskyňa je síce pekná a absencia sprievodcu jej dodáva dobrodružnejšiu atmosféru, ale na môj vkus je až príliš bezpečná.
Po prejdení celej trasy nás východ vyviedol vysoko nad Kościeliskú dolinu. Strmím schodiskom sme zostúpili naspäť na širokú cestu. Za tú chvíľu, čo sme boli v jaskyni, sa počet ľudí v doline zdvojnásobil. Chvíľu sme kráčali s davom až sme prišli na Poľana Pisana. Nádherné lúky s luxusným výhľadom na Tatranské štíty si priam pýtali, aby sme si dali pauzu.
Kúsok vyššie po ceste sme narazili na ďalšie rázcestie, ktoré nás zaviedlo do nádhernej tiesňavy Wąwóz Kraków. Medzi vysokými stenami a členitými balvanmi sme prišli až k rebríku, ústiaci na začiatku jaskyne Smocza Jama.
Jaskyňa je v podstate len tunel, ktorý stúpa celou cestou strmo na hor. Tunel sa sa stáča ako by sme prechádzali útrobami obrovského hada. Celú cestu nám sprievodcu robila pomocná reťaz. Prechod je bez problémov, iba záverečná časť dá trochu zabrať. Treba vyliezť po strmšej skale, ktorá by však nebola žiadny problém, lenže v čase našej návštevy bola mokrá a klzká.
Jaskyňa je v podstate len tunel, ktorý stúpa celou cestou strmo na hor. Tunel sa sa stáča ako by sme prechádzali útrobami obrovského hada. Celú cestu nám sprievodcu robila pomocná reťaz. Prechod je bez problémov, iba záverečná časť dá trochu zabrať. Treba vyliezť po strmšej skale, ktorá by však nebola žiadny problém, lenže v čase našej návštevy bola mokrá a klzká.
Vyšli sme uprostred stromov. Chodník nás zaviedol až na lúku s prekrásnym výhľadom na skalnaté hory. O kúsok nižšie sme vyšli späť na cestu. Chodník nás zviedol naspäť na Poľana Pisana. Bolo niečo pred obedom, a v doline vrcholila premávka. Ľudia boli všade.
Vyrazili sme ďalej po hlavnej trase smerom na chatu Hala Ornak. Pôvodný plán bol prejsť ďalšie jaskyne, no hneď pred odbočkou sme si to rozmysleli. Na reťaziach, ktoré k jaskyniam viedli, sa tvorili zápchy. Radšej sme pokračovali na chatu. Za necelú hodinu sme dorazili na miesto. Bol ten správny čas na obed.
Zlou cestou
Po obede a zrelaxovaní na slnku, sme vyrazili na Smreczyński Staw. Cesta po žltej značke sa pomaly začala stáčať na západ. Zrazu niet ľudí. Začal som mať pochybnosti či ideme správnym smerom, tak som sa pozrel do mapy (samozrejme sme išli zle). Chodník, po ktorom sme išli, nás viedol úplne opačným smerom ako bolo v pláne. Našťastie sme nezašli príliš ďaleko.
Na správnu cestu sme sa museli vrátiť okolo chaty. Odbočka na Smreczyński Staw bola ešte pár desiatok metrov pred ňou. Cestou po čiernej značke míňame zaujímavé rašelinisko. Strmšie stúpanie nás po pár minútach doviedlo až k nádhernému jazeru s výhľadom na hory.
Smreczyński Staw je unikátny Tatranský biosystém. Hoci je obklopený skalnatými štítmi, jeho blízke okolie tvorí rovný les. Ako jedno z mála plies má bahnité dno. Rastú tu vzácne červené riasy a veľa ďalších chránených rastlín. Žijú tu rôzne vodné živočíchy a stáva sa často zastávkou pre sťahovavé vtáky.
Cestou na späť sa na nás usmialo šťastie. Na reťaziach, pri odbočke k jaskyniam, nebol nikto. Využili sme preto situáciu a vydali sa na prieskum jaskýň. Strmé stúpanie, po skalnatom teréne, viedlo až na rázcestie, po ktorom sa dalo ísť buď rovno, alebo strmo do kopca. Keďže sme nevedeli, kde začať, rozhodli sme sa pokračovať spodným chodníkom (zlé rozhodnutie).
Prechádzali sme okolo jaskyne, ale značka nás viedla ešte ďalej. Nazrel som do vnútra, a videl ľudí, ktorí išli prikrčení naším smerom. Usúdil som, že nás chodník privedie na začiatok jaskyne, a toto bude zrejme východ (ďalšie zlé rozhodnutie). Neďaleko odtiaľto sme konečne našli vstup do Mylnej jaskyne.
Adrenalínový prechod
Na vstupnej hale sú zaujímavé skalné okná, ktoré ponúkajú výhľad do doliny. Cez úzku štrbinu sa pokračuje ďalej. Po chvíli predierania a krčenia ostali všetci stáť. Červená šípka na stene ukazovala na zem do nízkeho prielezu. Ostatní boli v pochybnostiach či tade chcú ísť, tak som sa nebojácne hodil o zem a plazením zmizol v tuneli. Všetci prestali váhať a vydali sa za mnou.
Hlavný chodník jaskyne je dobre označený značkami, ale je v nej aj veľa neoznačených chodieb. Ako správny bádateľ som bol po zadu a pozrel aj pár neoznačených tunelov. To spôsobilo, že všetci zmizli a ostal ma čakať len Jokan.
Celú dobu kačacím krokom, alebo na kolenách. Prechod cez tunely sťažoval nízky strop, o ktorý sa mi neustále zachytával ruksak a miestami bolo aj dosť vody. Asi po pol hodine plahočenia sme prišli k miestu, kde sa dalo normálne postaviť. Tunel bol zaujímavo vytvarovaný.
Na ľavej strane reťaze, na pravej strane puklina, ktorá mizla niekde hlboko v skale. Po tejto chodbe nasledovalo už len pár menších, kým sme znova dorazili na svetlo. Otvoril sa nám nový výhľad na Poľana Pisana. V tej chvíli som si uvedomil, že sme spravili chybu.
Na rázcestí sme mali ísť najskôr hore, čo by nás doviedlo k jaskyni Raptawicka. Čo som pôvodne považoval za východ z Mylnej jaskyne ,sa ukázalo ako Obłazkowa jaskyňa. Vracať sa už nemalo zmysel, tak sme to zabalili a zostúpili do doliny. Aj keď to bol super deň, bol som trochu sklamaný, že som ich nevidel všetky. Neostáva mi nič iné, ako sa do Kościeliskej doliny vrátiť.
