Epic blog from

Ak by sme si kúpili vstup len na Myrafälle a vstup do Steinwandklamm až v miestnej pokladni, vyšlo by nás to viacej, ako keď sme kúpili vstup na veľký okruh cez obe atrakcie odrazu. To nás aj tak trochu doviedlo k rozhodnutiu, že nepôjdeme k Steinwandklamm autom, ale si to prejdeme pešo.

Medzi vodopádmi
Myrafälle majú naozaj čo ponúknuť. Hneď za turniketom začína zložitá sieť mostov a schodov, ktorá sa prepletá pomedzi nekonečnými kaskádovými vodopádmi a priezračnými jazierkami. Človek sa tak trochu neubráni zrovnávaniu so Slovenským rajom. Aj keď je chodník urobený násilnejším spôsobom, svojim spracovaním nijako neruší scenériu, ba práve naopak ju dotvára.

Asi v strede trasy sú medzi vodopádmi základy starého mlyna, kde je vo vitríne vystavený starý drevený čln. Ďalej do tohto miesta sme objavili jaskyňu, ktorej vchod poslúži veľa ľudom ako toaleta. To ma ale neodradilo, a ako pravý nadšenec , do tmavých a vlhkých dier som sa ju vydal preskúmať.

Chvíľu som sa skrčený predieral cez nízku chodbu, až som prišiel k malej stienke. Po vlhkej skale sa ťažko liezlo hore. Dostal som sa do podlhovastej miestnosti, do ktorej presvitalo z vrchu svetlo. Jaskyňa sa celý čas tiahla popri skale, akoby to bol len skalný previs, ktorý je z väčšej časti uzavretý.

Keď som sa vrátil von, pokračovali sme ďalej. Tu sme si v potoku všimli prvého pstruha. Bol rýchly a do fotenia sa mu veľmi nechcelo. Kaskády pomaly mizli, až nás chodník vyviedol k veľkej nádrži. Na jej opačnom konci začínala cesta, ktorou sme mali pokračovať, ale najskôr sme sa zastavili v miestnom Gasthause na pivo.

Značka nás viedla po dobre udržiavanej ceste, pomedzi nádherné lúky plné kvetov a husté lesy boli plné zelených stromov. Keď sme míňali Gasthaus Jagasitz, prezreli sme si tabulu s informáciami o tiesňave. Strmou cestou sme zostúpili až do osady s viacerými domami. Tu začínal vstup do tiesňavy Steinwandklamm. Keďže sme lístky kúpili hneď pri Myrafälle, nemuseli sme sa zdržovať platením v pokladni.

Značka nás viedla po dobre udržiavanej ceste, pomedzi nádherné lúky plné kvetov a husté lesy boli plné zelených stromov. Keď sme míňali Gasthaus Jagasitz, prezreli sme si tabulu s informáciami o tiesňave. Strmou cestou sme zostúpili až do osady s viacerými domami. Tu začínal vstup do tiesňavy Steinwandklamm. Keďže sme lístky kúpili hneď pri Myrafälle, nemuseli sme sa zdržovať platením v pokladni.

Chodník vedie popri domoch, až sa stratí v lese. Chvíľu pokračuje medzi stromami popri potoku, ktorý bol ale vyschnutý, až príde k prvej skale. Tu tiesňava oficiálne začína schodmi na mostík. Toto miesto trochu viac pripomína Slovenský raj ako Myrafälle (aj keď aktuálnou hladinou vody nie). Cez prvé mostíky, položené na koľajniciach, ktoré sú zarazené v skale, sme sa dostali hlbšie do tieňavy.

Po rebríkoch k jaskyniam
Chodník nás viedol pomedzi vysoké skaliská, po schodoch, mostoch, cez vyschnuté koryto potoka, až sme narazili na rázcestie. Doprava pokračovala tiesňava, a naľavo bol rebrík, ktorý označoval začiatok Rudolf - Decker - Steig. Ľahká feratta vedie po rebríkoch cez niekoľko jaskýň.

Na konci prvého rebríka začínajú schody, ktoré stúpajú vysoko medzi skaly. Prišli sme na malú plošinu, kde bolo na výber z dvoch rebríkov. Zvolil som si ten dlhší vpravo a začal stúpať do výšin. Asi po dvadsiatich metroch som už stál v jaskyni, a cez okno sledoval ostatných, ako stúpajú hore.

Z jaskyne sme zliezli cez malý otvor po šikmej skale, až na drevenú plošinu. Sem viedol druhý rebrík, ktorý sme vynechali. Za plošinou bolo ďalšie skalné okno s rebríkom. Za ním ďalšie dlhé schody. Prišli sme k štrkovej rovinke, ktorá ústila do malého otvoru v skale. Odnrej s Jokanom zmizli v čiernej diere a ja som ich po kolenách nasledoval.

Po asi metrovom nízkom strope sme sa ocitli v dosť priestrannej jaskynke. Rebrík z nej viedol do ďalšieho okna. Nad ním nás zaistený chodník vyviedol nad jaskyňu, kde čakal ďalší dlhý rebrík medzi skalami. Keď po ňom Jokan išiel, začal ma "nechtiac" ostreľovať malými kameňmi (určite to bola pomsta za skoré vstávanie). Dostali sme sa na malú vyhliadku.

Odtiaľ už viedol chodník ponad strmý svah. Pár minút sme kráčali, až sme konečne prišli k jaskyni Turkenloch. Tu sa Rudolf - Decker - Steig opäť pripája na chodník z tiesňavy a do jaskyne pokračujú spolu.

Schodiskom sme vošli do jaskyne. Zatiaľ čo v ostatných bolo vidieť aj bez bateriek, tu sme boli radi, že ich máme. Niekde v strede tmy sa chodník stáča a pokračujem schodiskom na svetlo. Na tomto mieste bol dosť nízky strop a vo chvíli nepozornosti som sa kontaktu s ním neubránil (našťastie mám tvrdú hlavu).

Poslednými schodmi sme vyšli až na "vrchol" tiesňavy. Lesné cesty nás zaviedli naspäť, až ku gasthausu Jagasitz. Usúdili sme, že je správny čas na obed. Objednali sme si. Nerušene sme si vychutnávali Wiener Schnitzel s polotovarovými hranolkami, kým z ničoho nič ma bodla do chrbáta ruky osa. Najskôr som tomu nevenoval veľkú pozornosť, no neskôr začala ruka červenieť.

Do Muggendorfu sme sa vracali inou cestou. Doviedla nás k nádrži, pri ktorej sme už raz išli. Cieľ bol však ešte jeden. Nad nádržou začína chodník, ktorý vedie Hausstein. Jeho vysoké skalné steny ponúkajú nádherný rozhľad na okolie. Z vrcholu nás čakala už len cesta k autu, ktorú sme zvládli prekvapivo rýchlo. Autom sme sa presunuli na Hohe Wand.

Na potulkách Hohe Wandom
Na hlavnej ceste na plošinu sa platí vstupné. Cesta príde pod skaly a začne stúpať strmo cez serpentíny. Auto som musel veľmi potrápiť, aby nás aspoň slimačím tempom dostalo na vrchol, kde sme ho nechali na parkovisku a vyrazili na Skywalk.

Vyhliadka nám vyrazila dych. Okrem úžasného pohľadu do hlbiny ponúka aj široký výhľad. V diaľke boli vidieť búrkové mraky a dážď, no usúdili sme, že sme kľudne mohli ísť ráno na ferratu, veď na nás do teraz nespadla ani kvapka. Chvíľu sme pod nami sledovali pár šťastlivcov, ktorí sa rozhodli inak a liezli po HTL Steigu.

Blížil sa večer, tak bol správny čas nájsť miesto, kde zložíme hlavy na noc. Presunuli sme sa do centra Hohe Wandu. Na informáciách nám povedali, že si môžme postaviť stany aj na neďalekom parkovisku, alebo sa dá stanovať aj v kempe pod stenou. Vyhliadka spánku na štrkovom parkovisku nebola lákavá, takže ostávala jasná voľba. Pred tým sme si však pozreli miestny Wildpark.

Hneď pri informáciach majú svoje výbehy kozy a dokonca aj lamy. Následovali sme značky, ktoré nás po krátkom výlete doviedli až k veľkým ohradám. Mali tu byť jelene, ale žiadne sme nevideli. Keď sme však ohradu obišli, našli sme dvoch samotárov pri plote. Jeden nás ignoroval a spokojne ležal na zemi.

Skúsil som utrhnúť list z kríku na našej strane plotu, čo toho druhého prilákalo a prišiel až k nám. Spokojne si prežúval a nechal sa aj pohladiť. Vo vedľajšom výbehu sme objavili kozorožce, ktorých už bolo vidieť viacej. Po návrate k informáciám sme ešte zakotvili na opustenom detskom ihrisku a ako správny chlapi si narobili poriadnu hanbu na šmýkačke a lanovke.

Kemp pod Hohe Wandom fungoval na "dobré slovo". Nebol tu nikto, kto by vyberal peniaze. Bola tu len schránka, kam mali ľudia vhodiť vypísané papiere a peniaze (u nás by do rána podobná schránka pravdepodobne zmizla). Nájsť vhodné miesto na stan nebolo jednoduché. Kolíky nešli skoro vôbec v utlačenej kameňovej zemi zapichnúť. Stavbu mi navyše sťažovala opuchnutá ruka, ktorá za ten čas nabrala na objeme.

Z večera fúkal silnejší vietor a než sme postavili stany, nabral na sile. Nad stenou Hohe Wandu sa zatiahli čierne mraky a než sme išli spať, začalo peklo. Podľa predpovede malo maximálne pršať, no to čo sa dialo nemalo ďaleko od víchrice. Silný nárazový vietor mykal stanmi. Rýchlo som išiel preparkovať auto, aby nestálo pod stromom, aj keď veľmi na výber som nemal.

Stany sme viac zabezpečili z východnej strany, keďže odkiaľ fúkal vietor. Vo vnútri sme do rohov opreli plné batohy, aby zabránili prehýbaniu tyčí, čo aj tak veľmi nepomohlo. Skupinke Čechov vedľa nás viackrát v noci vytrhlo kotvenie. Náš stan však ako tak držal, no i tak to bola noc bez spánku.

Nad ránom vietor ešte viacej zosilnej, čo si vyžiadalo za obeť Ondrejov stan. Keď išiel Ondrej na záchod a nedával naň chvíľu pozor, vietor zlomil jednu tyč. Jokanovi to očividne nevadilo a spal ďalej.

Ráno stále fúkal silný vietor, boli sme nevyspatí a ja som navyše nevedel zovrieť ruku v päsť, tak sme sa rozhodli, že to zabalíme a na ferratu nepôjdeme. Zbalili sme stany a vyrazili domov.