Epic blog from
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Po neúspešnom pokuse o zdolanie ferraty Gebirgsvereins som zostal trochu sklamaný. Chcel som sa čo najskôr na ferraty vrátiť, ale parťáci stále nemali čas. Raz som narazil na ponuku jednej cestovnej kancelárie, ktorá ma naozaj oslovila. Jednodňový výlet na ľahkú ferratu v talianskych Dolomitoch. Hoci to nebola náročnosť po ktorej som túžil, rozhodol som sa že pôjdem. Keď som neskôr ukázal zájazd Jokanovi, na poslednú chvíľu sa prihlásil tiež.
Prišiel deň D. V sobotu o druhej hodine ráno sme vyrazili z Bratislavy. Cesta cez Rakúsko ubehla rýchlo, pretože som väčšinu prespal. Zobudil som sa až v Lienzi na benzínke. Hneď mi do očí udrel nádherný výhľad na vysoké, skalnaté štíty. Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej k Talianskym hraniciam. Okolo desiatej ráno sme dorazili na parkovisko pod cestou k slávnemu Tre Cime di Lavaredo. Práve k týmto ikonickým trom vrcholom mala viesť naša cesta. Počasie sa od rána netvárilo príliš prívetivo, no zatiaľ to na dážď nevyzeralo.
Najskôr sme len tak kráčali po ceste smerom na Tre Cime. Kľukaté zákruty sa striedali z dlhšími rovinkami, z ktorých bol nádherný výhľad na okolité hory. Po chvíli sme dorazili k závore, kde museli motoristi zaplatiť, ak chceli pokračovať až k chate Rifugio Auronzo. My sme pred závorou zišli z cesty a ďalej pokračovali turistickým chodníkom na sedlo Forcella Rinbianco.
Chodník najskôr viedol cez ihličnatý les, z ktorého začal postupne stúpať do kopca. Čim viac pribúdalo skál, tým menej bolo na okolo stromov. Až tu som si naozaj uvedomil nádheru miesta, na ktorom som sa ocitol. Vysoké skaly stúpali k oblakom všade na okolo, a my sme sa im pomaly, ale istým krokom približovali.
Asi po hodine sme vyliezli do sedla Forcella Rinbianco (2176m.n.m.), ktoré bolo jednoducho nádherné. Tu náš sprievodca Peťo vyhlásil krátku prestávku. Nevedel som sa vynadívať na ostré vrcholy, ktoré sa na úpätí rozsypávali. Kamenné moria mizli v dolinách, kde ich zarastala zeleň. Dokonca aj mraky sa na chvíľu roztrhali a tvárili sa, že úplne zmiznú.
Po prestávke sme pokračovali po jedinej ceste na chatu Rifugio Auronzo. Po desiatich minútach sme prišli pod strmú skalu a Peťo nám povedal, aby sme sa vystrojili a dal krátku inštruktáž ako sa správne na ferrate pohybovať. V skupine boli ľudia, ktorí boli úplní začiatočníci. Tých si zobral dopredu a my skúsení (áno po jednej zvládnutej ferrate sme skúsení) sme išli vzadu. Okrem Jokana a mňa sa k nám vzadu pridal ešte Martin, chalan z Bratislavy.
Cesta s najkrajšími výhľadmi
Doteraz mi nie je celkom jasné, ako sa ferrata volala, viem len že išlo o starú vojenskú cestu. Ľahká obtiažnosť (B) síce nedala veľmi zabrať, ale výhľady z nej boli nádherné. Stúpanie nebolo náročné a väčšinou sa len traverzovalo popri skale. Za najťažšie úseky sa počítali rebríky, ktoré boli mokré od vody. Tie však boli len dva.
Keď nás chvíľu Peťo pozoroval, videl že vieme čo robíme a tak sa o nás prestal starať. Zatiaľ čo sa skupina vzďaľovala, Jokan, Michal a ja sme čoraz viac zaostávali. Užívali sme si výhľady, robili fotky a skúmali okolie, v ktorom sa nachádzalo veľa jaskýň vyhĺbených počas vojny. Skupinu sme vždy po čase dobehli.
Na konci Ferraty sa nám odkryl výhľad na majestátne Tre Cime di Lavaredo. Boli sme však z opačnej strany, ako sú fotené ikonické fotky, no aj tak nám zobralo dych. Z našej strany boli vidieť len dva vrcholy. Až keď som si uvedomil, ako ďaleko sú, pochopil som čo nás čaká. Plán bol totiž taký, že prejdeme ferratu a ako čerešničku na torte obídeme dookola celý trojvrchol.
Medzi skalami sme sa chodníkom dostali až na trávnatú plošinu Monte Campedelle (2345m.n.m.). Naskytol sa nám skvelý výhľad na chatu Rifugio Auronzo, ktorá stála na úbočí Tre Cime a aj keď je to veľká chata, oproti vrcholom bola naozaj malinká. Na parkovisku pod chatou boli stovky áut. Bolo jasné že prázdne chodníky za chvíľu skončia.
Skupina pokračovala z Monte Campedelle po značenom chodníku, ale Peťa zaujal jeden starý chodník, čo išiel popod skaly. Tak sme sa zhodli, že ho trochu preskúmame. Zatiaľ čo sme sa Jokan, Michal, Peťo a ja vydali na prieskum, zvyšok skupiny pokračoval ďalej po oficiálnej trase.
Chodník bol vysekaný v popraskanej skale a bol dosť široký. Na jednom mieste sme však prišli k zosuvu. Cesta zmizla a pokračovala až o tri metre ďalej. Z diaľky to vyzeralo na problém, keď sme však prišli bližšie, dalo sa opatrne prejsť popri skale. O kus ďalej sme objavili základy starých budov, vojenské zákopy a tunely. Na lúkach vyššie sa pásli kone.
Medzi ľuďmi
Keď sme dorazili k chate, dosť sa ochladilo. Obloha čoraz viacej tmavla. Vo vnútri bola kopa ľudí, ale mňa skôr ako občerstvenie zaujímali mapy. Podarilo sa mi na recepcii zohnať podrobnú mapu celej oblasti. Pár minút sme si dali pauzu a potom sme sa vydali na cestu okolo Tre Cime di Lavaredo.
Za tú chvíľu v chate sa podmienky vonku úplne zmenili. Majestátne vrcholy sa úplne schovali pod mraky. Značky nás nasmerovali na širokú cestu, ktorá viedla k chate Rifugio Lavaredo. Cestou sme streli veľa ľudí, ktorý sa sem vyviezli autom, ale aj turistov na koňoch. Keď sme prišli k Rifugio Lavaredo, boli sme nútení túru ukončiť a otočiť sa naspäť.
Počasie nevyzeralo vôbec prívetivo a oblaky zakryli akýkoľvek výhľad. Vrátili sme sa na Rifugio Auronzo a vyrazili ľahšou trasou, popri asfaltke, k autu. Medzi autami nás chodník zaviedol až na lúku s kravami. Míňali sme pár malých vodopádov a keď sme prišli na miesto, kde chodník križoval cestu, začalo pršať.
Samozrejme som zabudol pršiplášť doma, takže som bol za chvíľu mokrý. Chodník pomaly klesal dolinou medzi stromy, kde sa dážď aspoň trochu strácal. Dosť rýchlo sme sa napojili na chodník, ktorým sme ráno išli hore. Keď sme prišli naspäť na asvaltku, prestalo pršať. Peťo navrhol, že keď sme nešli plánovanou trasou, môžeme si cestou k autu spraviť malú zachádzku a pozrieť si jazero Lago di Misurina.
Zachádzka to bola naozaj krátka a jazero bolo nádherné. V hlbokej vode bolo vidieť cez riasy až na dno. Stavili sme sa ešte v miestnom obchode a okolo osemnástej sme už sedeli naskladaní v aute.
Deň strávený v Dolomitoch ma nadchol. Je to miesto, ktoré sa dá navštevovať znova a znova. Cestou naspäť na Slovensko ma však zaujali iné vrchy. Keď sme znova míňali Lienz, v ktorom sme ráno stáli, uvidel som vysoké štíty z inej strany. Nedalo mi to, tak som sa opýtal Peťa, čo sú zač. Boli to Lienzské Dolomity, jediné na rakúskej strane.
Ževraj sa tam zájazdy nerobia. Nikto vraj nechce ísť do rakúskych Dolomitov, keď môže cestovať o hodinu dlhšie a ísť do talianskych. Doma som spravil malý prieskum a zistil som, že sú tam zaujímavé ferraty, a nádherné vrcholy. Raz sa do talianskych Dolomitov určite vrátim, najskôr však preskúmam tie rakúske.
