Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
10.03.2020 11:55:02

Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Horské panorámy z vrcholu jedinej vnútrozemskej citadely ostrova 
 

Ráno nás čakala prehliadka známeho mesta Corte, no so vstávaním sme sa príliš neponáhľali. Aj keď je jedným z väčších miest Korziky, s počtom obyvateľov ledva nad sedem tisíc je naozaj maličké. Prečo je teda také známe? V prvom rade je to jeho polohou, vďaka ktorej je ideálnym štartovacím bodom pre turistiky na ostrove. V druhom rade je Corte univerzitné mesto, sídli v ňom jediná korzická univerzita. No a v neposlednom rade je tu jediná vnútrozemská citadela, ktorá stojí nad mestom a je v nej zriadené niečo, ako národné múzeum (Musée de la Corse). Práve to bolo našim hlavným cieľom. 

Auto sme odstavili na malom parkovisku pri železničnom priecestí, asi kilometer od centra. Samozrejme by sa dalo parkovať aj bližšie, ale ako to už v takýchto mestách býva, parkoviská v centre sú platené a my sa radšej trochu prejdeme, ako by sme míňali peniaze navyše. Vďaka tejto šetrnosti (žgrlošeniu) sme aspoň videli veľkú časť mesta, vrátane univerzity, ktorú by sme inak obišli. Mierne stúpajúca cesta nás priviedla až k úzkym uličkám starého mesta, ktorému dominujú vysoké (často ošarpané) činžiaky. Celé sme ho len na rýchlo prebehli a zamierili k pevnosti. 

Dostali sme sa až na spodné parkovisko pod múzeom, skôr ako sme však vyrazili na prehliadku, hľadal som iný orientačný bod, s ktorým som si nebol stopercentne istý. V uličke za parkoviskom stál smerovník, ktorý ukazoval na Arcu di u Scandulaghju, čo bola nádherná a jedinečná skalná brána (alebo most, alebo okno, alebo oblúk), o ktorej však veľa cudzincov nevie. To že som našiel miesto, kde turistika k tomuto skalnému útvaru začína ma presvedčilo o tom, že ho musíme ďalší deň navštíviť (ostávalo mi už len presvedčiť Danku). 

Na parkovisku pod pevnosťou s múzeom

Že je Musée de la Corse národným múzeom bolo jasné už podľa veľkosti budovy. Vo vnútri nás privítala pokladňa, v ktorej sedeli dve staršie dámy (na moje prekvapenie vedeli po anglicky), od ktorých som kúpil vstupenky spolu za 10,60 €. Na poschodí na nás čakala rozsiahla výstava, ktorá nám priblížila počiatky a históriu ostrova, od ranného veku, až po súčasnosť. Nádherné vystavené exponáty ma priam lákali všetko zdokumentovať, rešpektoval som však zákaz fotenia, ktorý je pri celej hlavnej expozícii. Prejsť celým múzeom nám zabralo zhruba hodinu.  

Po prehliadke sme vyšli von na štrkovú cestu, ktorá viedla na vrchol citadely. Tá ponúka nádherný výhľad na mesto, ako aj na mohutné hory, ktoré stoja západne od mesta nad známym údolím Restonica. Trochu ma sklamalo, že samotná pevnosť okrem pekných výhľadov nemá čo ponúknuť. V dvoch otvorených miestnostiach nebolo dokopy nič (doslova nič). Na chvíľu sme sa aspoň skryli pred pečúcim slnkom do tieňa veľkého figovníka, ktorý rástol na nádvorí. 

Z pevnosti sme sa vrátili do uličiek starého mesta, ktoré sa medzičasom zaplnilo turistami. Začínali sme byť trochu hladní, no ešte sme sa chceli trochu túlať medzi obchodíkmi a domami. V zapadnutých uličkách sa dajú kúpiť rôzne korzické špeciality ako džemy (odporúčam sladký džem z planiky), paštéty (paštéta napr. z diviaka), oleje, vína o mnohé ďalšie. Pri túlaní sme sa dostali až na vyhliadku pod Citadelou, o ktorej som ani nevedel že ju hľadám. Vďaka tomu som sa dostal do uhlu, z ktorého je pevnosť často fotená. 

Citadelle de Corte

Po obede v jednej z mnohých reštaurácii, ktoré historické centrum ponúka, sme usúdili, že už nám Corte nič zaujímavé neponúkne. Zamierili sme preto väčšou okľukou k autu. Obišli sme celú citadelu, aby sme ju videli aj z druhej strany a zamierili na opačnú stranu rieky Tavignano, cez nádherný kamenný most Pont Vieux. Ocitli sme sa v modernej časti mesta, no stále sme mali skvelé výhľady na vyvýšený kopec, na ktorom stojí historické centrum s pevnosťou. 

Keď sme sa vrátili k autu, rozhodli sme sa navštíviť miestne Casino, čo je jedna z najväčších sietí supermarketov na ostrove. Potrebovali sme doplniť zásoby, ale hlavne sme chceli zohnať krevety, na ktoré sme si dlho chutili. Aspoň raz za čas sme si chceli uvariť luxusnú večeru, aj keď pripravenú na benzínovom variči. Po nákupe sme zamierili naspäť do kempu. 

Neviem presne, ako sa nám podarilo počas trojkilometrovej jazdy zmeniť plán, kemp sa ale nekonal. Usúdili sme, že je ešte málo hodín na oddych, a tak sme vyrazili autom po okolitých dedinách, ktoré sú často vysoko v kopcoch. 

Výhľad na mesto z opačného brehu rieky Tavignano

Našou prvou neplánovanou zastávkou bola dedinka Santa-Lucia-di-Mercuriom, ktorá sa nám ukázala v celej svojej kráse už pri stúpaní cez serpentíny. V dedinke sme zastavili na malom námestí s historickými budovami a kostolíkom. Námestie zdobila fontána, respektíve prameň s tečúcou vodou. 

Počas nášho putovania Korzikou sme takýchto prameňov a verejných vodovodov videli veľa. Aspoň jeden má takmer každá dedina, a mnohé sú aj popri cestách. Vo väčšine z nich tečie pitná voda, ak nie je pitná, býva v okolí nápis s upozornením. Často sme tieto pramene využívali pri dopĺňaní našej desať litrovej bandasky, ktorá slúžila na hygienu a pitný režim.

Z dedinky sme pokračovali ďalej úzkou cestou, na ktorej sa nám otvárali výhľady na vzdialené hory. Za jednou zákrutou sa však ukázal výhľad na dedinu Tralonca, ktorú môžem s kľudným svedomím označiť za najfotogenickejšiu dedinu Korziky. Stojí na vyvýšenom kopci a na jej pozadí sa týči mohutný masív Cima a i Mori (2180 m).  Scenéria ma prinútila zastaviť na rozšírenej krajnici a vytiahnuť foťák (Danka už si na podobné maniere zvykla). 

Tralonca, dedina s najkrajšou panorámou ostrova

Cesta nás vyviedla až na hlavnú komunikáciu severne od Corte. Vrátili sme sa do mesta a zamierili naspäť do kempu Santa Barbara. Na večeru sme si spravili cestovinový šalát, s krevetami na cesnaku a cibuľke (pochúťka). Príprava honosného jedla prebiehala ako v trojhviezdičkovej reštaurácii. Sedeli sme na zemi a ingrediencie krájali na karimatke (lepšie strávenú dovolenku si ani neviem predstaviť). Jediné čo ma tešilo viac ako vidina chutného jedla bola predstava, že zajtra navštívime Arcu di u Scandulaghju. 

Predchádzajúce časti 

1. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Perla Stredomoria na dosah

2. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kolíska renesancie a chladné ráno na Stredozemnom mori

3. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Monte Cinto a boj o život

4. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Najkrajší výhľad na západné pobrežie ostrova

5. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Pekelné poobedie na Capo di Muro

6. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V magickom údolí obklopenom horami

7. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kamenný chaos a krvavé popoludnie v nádhernej divočine

8. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Nočný prepad a historické mesto na útesoch

9. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Malebná rieka v objatí skalnatých masívov

10. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V srdci ostrova s nekonečným výhľadom