Epic blog from

Pri vstupe do katedrály sa Danka pýtala na vstupenky. Sprievodca ju nasmeroval do múzea dell'Opera del Duomo za katedrálou, kde sa predávajú lístky na všetky atrakcie okolo. Ako zdatnejšia v anglickom jazyku išla lístky kúpiť. Ja som si zatiaľ fotil majestátnu katedrálu a snažil sa nájsť uhol s najmenším počtom ľudí. Bolo to ťažké a zase sa mi len potvrdilo to, čo som už dávno vedel o japonských turistoch. Sú všade, fotia všetko, fotia v divných uhloch, kľudne si kvôli fotke ľahnú v bielich nohaviciach na špinavú zem a nevadí im, že niekomu vojdú do záberu. 

Keď sa Danka vrátila, držala v ruke kombinované lístky do katedrály Santa Maria del Fiore,  múzea dell'Opera del Duomo, na vežu Campanile di Giotto, do krstiacej kaplnky Baptisterium San Giovanni a do krypty Santa Reparata za 18 eur. Vstupy do katedrály boli však v ten deň plne obsadené, preto je lepšie si vstup zarezervovať aspoň deň dopredu. Ak trávite vo Florencii viac dní, nie je s tým žiadny problém, platnosť kombinovanej vstupenky je 72 hodín od prvého vstupu. 

Skrytá krása

Ako prvé sme sa rozhodli navštíviť múzeum. Na pohľad nenápadná budova ukrýva na troch podlažiach rozsiahlu zbierku umeleckých diel z ketedrály, zvonice a Baptisteria. Množstvo originálov aj replík sôch, reliéfov a náboženských predmetov nás uchvátilo. V múzeu sme sa zamotali na dobré dve hodiny. Pre mňa to bol jeden z najlepších zážitkov počas návštevy Florencie.

Z múzea sme sa vydali do Baptisteria na prehliadku vnútra kaplnky. Keďže bolo okolo obeda, už sme museli vystáť radu pred ochrankou, ktorá prezerala návštevníkom batohy. Podobné to bolo aj pri zvonici. Keď sme konečne vystáli dlhú radu a prešli cez ochranku, čakali nás nekonečné úzke schody na 84 metrov vysokú vežu. Vyhnúť sa ľudom ktorí schádzali dole bol veľký problém. Aj keď bol z vrchu kruhový výhľad na celé mesto, bol som sklamaný. Jemné pletivo okolo celého obvodu mi bránilo spraviť fotky aké by som chcel. 

Z veže chcela Danka pokračovať k palácu Vecchio, ktorý slúži ako mestská radnica. Na mňa však doľahol hlad (keď som hladný nie je so mnou reč), tak ma musela najskôr nakŕmiť. Nechceli sme sa veľmi zdržovať v reštauráciach (aj kvôli času, aj kvôli financiám), našťastie sme celkom rýchlo našli bufet, kde nám dali panini do ruky. Keď som ako tak zahnal hlad a prestal prudiť, mohli sme pokračovať k palácu. 

Námestie Piazza della Signoria pred palácom bolo plné ľudí čo sa dalo čakať. Nachádza sa tu známa Neptúnova fontána, ktorá však bola práve v rekonštrukcii. Pred vstupom do paláca stojí replika známej sochy Dávida od Michelangela. Originál tu stál do roku 1873, dnes je uložený v priestoroch Accademia di Belle. Najviac ma však zaujala Loggia dei Lanzi, otvorená hala plná nádherných sôch. Môžete tu vidieť napríklad Herkula bojujúceho s kentaurom Nesom, Perzea s hlavou Medúzy, či Menelaa držiaceho Patroklovo telo.  

Prehliadku paláca sme odložili na neskôr, prioritou teraz boli záhrady Boboli. Nespomínam si presne koľko mesiacov mi s ňou Danka pílila uši, tak som bol celkom zvedavý. Aby sme sa k nej dostali, museli sme prejsť cez rieku Arno, ktorá rozdeľuje mesto na dve časti. Väčšina ľudí prechádza na druhý breh po historickom moste Ponte Vecchio, ja som však chcel jeho fotky z diaľky, a tak sme prešli iným mostom. Slnko celý deň neúnavne pieklo, a tak sme sa zastavili aspoň na zmrzlinu. 

V tuctovej záhrade

Keď sme prišli k plácu Pitti, cez ktorý sa vstupuje do záhrad, zarazila ma dlhá rada pri pokladni. Videl som to tak na pol hodiny státia, Danka ale trvala na tom, že radu vystojíme. Aby som jej spravil radosť, protestoval som len chvíľu. Palác aj záhrady zatvárali celkom skoro, takže by sme nestíhali oboje. Vybrali sme záhrady, čo som neskôr oľutoval. Keď sme sa konečne dostali k vstupenkám, pustil nás ochrankár na nádvorie paláca, cez ktoré sa pokračuje do záhrad. 

Pre predstavu, záhrada je skoro kilometer dlhá a 400 metrov široká. Pridajte k tomu chodníky krížom krážom, pečúce slnko a máte pokazený celý deň. Nemám problém s dlhou chôdzou, ak má nejaký cieľ, ak je cestou aspoň nejaký výhľad, alebo ak som niekde v prírode ďaleko od ľudí. Na tejto záhrade však nebolo nič zaujímavé, z časti možno aj pre sucho. Čo však vôbec nechápem sú inštalácie rôzneho moderného “umenia”. Ak by som ju prirovnal napríklad k záhrade rakúskeho zámku Schönbrunn, tak naozaj nestojí za návštevu. 

Bolo šesť hodín podvečer, keď sme sa konečne vymotali zo záhrad Boboli. Bol som už dosť znechutený z celého dňa, tak som Danke navrhol, či nepôjdeme naspäť k autu. Aby sme stíhali ranný trajekt bez zbytočného skorého vstávania, museli sme sa presunúť čo najbližšie k Livornu. S “nadšením” súhlasila, ale aj tak ma neťahala k parkovisku priamou cestou. Najskôr chcela prejsť cez stredoveký most Ponte Vecchio.

Most má po oboch stranách vybudované malé obchody, ktoré v minulosti slúžili najmä mäsiarom. Dnes tu nájdete dlhý rad zlatníctiev a sem tam nejaký stánok so suvenírmi. Keď sme prechádzali na druhý breh rieky, sústredili sa v strede mosta davy ľudí, čakajúcich na západ slnka. Nemal som vôbec nutkanie sa k nim pridať. 

Z nevysvetlitelného dôvodu nás Danka opäť priviedla na námestie Piazza della Signoria (možno zablúdila). Zaujala nás pouličná umelkyňa, ktorá si rozložila malé bábkové divadlo vedľa Loggia dei Lanzi. Danke sa dosť páčila, tak som jej nechcel pokaziť radosť a chvíľu som neotravoval s autom. Keď už sme sa konečne rozhodli že ideme, navrhla aby sme aspoň nazreli do vnútra radnice. Tu sme zistili, že palác Vecchio má iné otváracie hodiny, ako väčšina múzeí a atrakcií vo Florencii. Otváracia doba do deviatej večer ma celkom prekvapila. Keď som si v hlave zrátal aký je čas, došlo mi, že by sme mohli stihnúť aj západ slnka z hodinovej veže. 

V historickej radnici

Na rýchlo sme kúpili kombinované vstupenky a odložili batohy v šatni. Po strmých schodoch sme vybehli na vežu, kde práve nastala zlatá hodinka. Bol som trochu skeptický, keď sme prechádzali cez podlažia veže a všade na oknách bolo ochranné pletivo. Myslel som si, že sa bude opakovať scenár z veže Campanile di Giotto, našťastie tu nepokazili vrcholový výhľad nežiadúcimi zábranami. Majestátnu katedrálu zaliatu v lúčoch zapadajúceho slnka sme mali ako na dlani. 

Cítil som sa spokojný, no zároveň som sa aj dozvedel veci, o ktorých som nemal ani potuchy. Keď si začala jedna pani v strednom veku rozkladať obyčajný statív na foťák, ochrankár jej to nedovolil s vysvetlením, že v Taliansku je zakázané použitie “profesionálneho” fotopríslušenstva vo verejných štátnych budovách (aspoň tak som si to s mojou zlou angličtinou preložil). Pri slove profesionálny pozrela na svoj statív a zasmiala sa rešpektujúc upozornenie. 

Keď som bol spokojný s fotkami a výhľadom, zišli sme po schodoch z veže na prehliadku radnice. Nedá sa povedať, že by bola ako múzeum v ktorom nájdete množstvo historických predmetov. Prednosťou radnice sú najmä bohato zdobené miestnosti, s dych vyrážajúcimi maľbami na stenách a stropoch. Veľmi ma zaujala sála s historickými mapami a obrovským glóbusom, no vrcholom celej prehliadky je sála Salone dei Cinquecento. Táto obrovská 52 metrov dlhá a 23 metrov široká sála, bola vybudovaná pre veľkú radu mesta pozostávajúcu z 500 členov.

Keď sme skončili prehliadku, bola už celkom pokročilá hodina, bolo mi jasné že sa nedostaneme z mesta skôr, ako o desiatej večer. Zavelil som pre to na taktický ústup k autu, čo Danka konečne rešpektovala, ale len do chvíle než sme vyšli na Piazza della Signoria. Opäť si nedala pokoj a zamierila k pouličnej bábkarke, ktorá stále pokračovala vo vystúpení. Zase sme sa chvíľu zdržali, no nakoniec sme spokojne vyrazili k autu. 

Cestou sme prechádzali tým istým parkom ako ráno. Scéna sa za celý deň veľmi nezmenila, pribudla len hudba na malom pódiu pri jazierku a pár opitých ľudí na lavičkách. Zápach marihuany ostal. Pri vstupe do parkoviska bol bordel a zápach moču. Až teraz som si všimol, že nikde nie sú žiadne kamery a ani dvere nie sú nijako zabezpečené pred neoprávneným vstupom. V garáži bol za jedným z bočných múrov navyše počuť podivný hluk, ktorý by som pripísal bezdomovcom. Človek by čakal viac od tak turisticky vyhľadávaného mesta. 

Z Florencie sme vyrazili chvíľu po desiatej večer. Po hodine jazdy sme dorazili k jazeru pri meste Pontedera, kde sme sa uložili na noc v aute. Budík nám zazvonil o piatej ráno. Po rannej hygiene sme pokračovali na trajekt do Livorna. Do prístavu sme prišli okolo šiestej, no chvíľu nám trvalo, než sme našli správnu bránu. Autá už stáli v rade pred trajektom. Pred odjazdom som čítal, že letné trajekty bývajú plné, a preto je nutné kúpiť lístky s predstihom. Mimo hlavnej sezóny tu však veľa áut nestálo. Možno sa ľudom jednoducho nechce stávať na tak skorý trajekt. 

Nalodenie prebehlo hladko. Chytili sme si miesto na sedačke pri detskom kútiku, na ktorej sa dalo pohodlne aj vyspať. Počasie zatiaľ nevyzeralo na to, že sa bude dať sedieť počas plavby na palube. Po nalodení sme čakali ďalšie dve hodiny než trajekt vyplával. Keď sme opúšťali prístav v Livorne, vybehol som na chvíľu na palubu, aby som si spravil fotky a videá z odjazdu. 

Asi v tretine plavby sa počasie umúdrilo a sedačky na palube trochu preschli. Presunuli sme sa von sledovať trasu ktorou plávame. Z pravoboku bol v diaľke vidieť neprístupný ostrov Gorgona Scalo, na ktorom stál v minulosti kláštor. Dnes sa používa ako väzenie, presnejšie poľnohospodárska trestanecká kolónia. Zhruba po pol hodine sa začínajú objavovať zreteľné obrysy ostrova Capraia, oproti ktorému je na ľavoboku vidieť veľký ostrov Elba. 

Sedeli sme na palube a užívali si svieži morský vánok. Po štyroch hodinách plavby sme konečne dorazili k brehom Korziky. Očarili ma nádherné skalnaté vrcholky týčiace sa v pozadí nad Bastiou. Už som sa nevedel dočkať, až konečne vyrazím na prieskum ostrova.