Epic blog from

Po obede sme opustili serpentíny a ďalej pokračovali po hlavnom ťahu, ktorý spája najväčšie mestá ostrova. Po pravej strane sme obdivovali 1500 metrov vysoké pohorie, na úpätí ktorého stáli dediny Urtaca a Lama. Domy sa ťahali vysoko do svahov a ak by som si odmyslel zelené stromy okolo, nápadne by dediny pripomínali niektoré z indického Ladhaku (aspoň mne to tak pripadalo). 

Z hlavného ťahu sme mali odbočiť na cestu do údolia Asco, ale keďže sa Danka hrala so svojim telefónom, ktorý slúžil ako navigácia (môj mal pokazenú GPS), odbočku sme minuli. Nejako sa jej podarilo zrušiť navigáciu a keď ju za jazdy nastavovala, nastavila síce kemp pod Monte Cintom, ale na opačnej strane pohoria. Jeden sa na mape volá Camping Monte Cinto a druhý Camping Monte Cintu, takže je ľahké sa pomýliť. To že ideme zle som zistil až o 25 kilometrov ďalej, v ďalších serpentínach do ktorých sme vôbec nemali ísť (aspoň sme videli niečo navyše). Otočili sme auto a zamierili do správneho kempu. Cesta cez údolie Asco je dychberúca. Úzka asfaltka, neustále neprehľadné zákruty nad strmým zrázom, žiadne zvodidlá a hlavne výhľady na skalnaté masívy prerastené borovicami. Sem tam nám cestu skrížili kravy, sem tam sme museli zastaviť kvôli autám, ktoré išli oproti. 20 kilometrová trasa nám trvala skoro 45 minút, no nakoniec sme úspešne prišli do kempu, z ktorého sme chceli ráno vyraziť na Monte Cinto. 

Prečo sme si vlastne vybrali výstupovú trasu z údolia Asco? Keď som doma robil prieskum, ako sa najlepšie dostať na vrchol, väčšinou som našiel informácie o výstupe z kempu pri Lozzi. Tak isto aj väčšina cestovných kancelárii ponúka výstup z Lozzi. Keď som si však hodil údaje do mapy, vyšla mi trasa z Lozzi na 7,8 kilometra so stúpaním 1600 výškových metrov. Trasa z údolia Asco na 5,3 kilometra so stúpaním 1300 výškových metrov. Navyše je táto trasa viacej obklopená horami, čo sľubovalo krajšie výhľady. Čítal som aj niečo o viacerých reťazových úsekoch, čo by ale nemal byť pre nás, skúsených alpinistov a ferratistov žiadny problém. 

Nekonečný výstup na vrchol

Ráno sme zbalili stan a presunuli sa z kempu o pár kilometrov vyššie k lyžiarskemu stredisku Haut Asco, kde začína značená trasa na vrchol, ktorá je súčasťou známej diaľkovej trasy GR20. V predpovedi bolo polojasné počasie, vrchol mal byť zatiahnutý, dážď však nehlásili (aj keď sme sa ho nakoniec dočkali). O ôsmej ráno sme vyrazili od auta. Trasa nás najskôr viedla lesom s veľkými borovicami, z ktorého postupne stúpala do skalnatého svahu. Po 700 metroch sme narazili na most cez malú riečku, po ktorom sme prešli na druhú stranu. Tu začalo strmé stúpanie, občas zaistené reťazami. Zo začiatku sme išli celkom svižne, niektoré reťazové úseky boli pre turistov celkom náročné, ale ako som napísal vyššie, skúsený alpinista nemá problém. Čím viacej sme stúpali a liezli po skalách, tým viac sa zdal vrchol v nedohľadne. V necelej polovici trasy sme si všimli jeden paradox, ktorý nás sprevádzal počas každej ďalšej turistiky na Korzike. Úplne každý nás predbiehal. Neviem, či sme nemali dobrú formu, alebo to bolo iným podnebím, alebo sme prišli do krajiny kde je každý ultramaratónec. Dokonca aj zájazd s dôchodcami, ktorý prešiel okolo; vyzerali ako päť minút pred infarktom, jazyky vyplazené až po kolená, vo výrazoch tváre bolo vidieť, že si to očividne „užívajú“, ale zmizli v nedohľadne. Tak isto som nepostrehol že by sa tu ľudia zastavovali, rozhliadali sa, vydýchali sa, alebo si spravili nejaké fotky z okolia. Naše sebavedomie po tomto pozorovaní prudko kleslo.

Bolo pár minút pred jedenástou, keď sme sa cez strmé svahy a reťaze prebojovali na rovnejší úsek medzi vrcholmi Monte Cinto a Capu Bardo. Rozhodli sme sa pre krátku prestávku a občerstvenie na mieste, z ktorého bol výhľad na pohoria okolo Asca. Pred nami bol ďalší úsek strmého stúpania, tento raz po kamennej suti k jazeru Lac d'Argento. V strede stúpania nám miestni pastieri predviedli malé divadlo, keď hnali svoje stádo kôz dolu suťou. Pohybovali sa pri tom po vratkých skalách tak, ako by si mnohí skúsení turisti nedovolili. Pri jazere začínala druhá rovnejšia plocha, za ktorou nás čakalo ďalšie stúpanie po skalách s reťazami. Pred nami bolo 500 výškových metrov. Zdalo sa, že nebude mať konca keď sme konečne uvideli odpočívajúcich ľudí v malom sedle, križovatke medzi vrcholmi. Tu sme dobehli skupinu dôchodcov, ktorí sa práve chystali na odchod jednou z mnohých ciest. Bola takmer jedna hodina keď sme sa rozhodovali čo ďalej. Ak by sme pokračovali na vrchol, prišli by sme po tme k autu, bolo nám ale ľúto vzdať to keď už sme tak blízko. Navyše za začala zaťahovať obloha, čo ale malo byť podľa predpovede v poriadku. Po malom občerstvení padlo rozhodnutie, ktoré sme za pár hodín oľutovali. „Ideme ďalej!“ 

Na papieri to vyzeralo ľahšie

Mapa nám ukázala 30 minút na vrchol, realita je však úplne iná. Už pri prvom klesaní zo sedla a s prvými veľkými balvanmi, ktoré sú vyššie ako Danka je jasné, že to nebude žiadna prechádzka. Chodník neustále stúpa a klesá cez skaly a balvany. Označený je len sporadicky červenou, často nie viditeľnou bodkou na kameňoch. Množstvo technických úsekov a neustále hľadanie chodníka nám sťažuje cestu. Pre mňa nie je prechádzanie šikmým skalnatým svahom žiadny problém, Danka však nemá tak istý krok ako ja, preto postupujeme opatrne.

Po hodine bojovania vo svahu sme stretli manželský pár, ktorý nám povedal radostné slová. „na vrchol 10 minút“. Preliezli sme posledných pár desiatok metrov a naozaj tam bol sľubovaný vrchol. Nijaký dychvyrážajúci výhľad sa síce nekonal, ale mraky ktoré sa nás snažili dobehnúť z každej strany a predierali sam medzi skalným hrebeňom boli čarovné. To že sme na vrchole boli úplne sami nás potešilo najviac. V malom bivakovacom závetrí sme si rozložili obed, počas ktorého nám asistoval jeden drzý havran. Po obede bol čas na návrat do sedla. Keď sme dorazili naspäť do sedla, bolo pol piatej. So svetlom do ôsmej sme sa už zmierili s tým, že prídeme po tme. Čo nám však robilo väčšie starosti boli čierne mraky, ktoré sa začali zaťahovať z každej strany. V diaľke sme počuli niečo ako hrmenie a z neba začali padať kvapky. Nebol čas na otáľanie. Vyrazili sme na zostup, no veľmi nám to nepomohlo. Pár metrov pod sedlom sa pustil hustý dážď, ktorý za pár minút všetko premočil. Museli sme zostúpiť 500 metrové prevýšenie po reťazovom chodníku, ktorý sa zmenil na tečúci potok s vodnými kaskádami. 

Ocitli sme sa v situácii, ktorú som v živote nezažil, bolo treba zachovať chladnú hlavu. Pomaly sme postupovali dolu svahom, pri čom som Danke ukazoval cestu kadiaľ má ísť, aby sa nešmykla a nespadla. V ťažších úsekoch som ju istil, a kým sa nám spoločnými silami podarilo zísť na suť pri Lac d'Argento, dážď trochu ustal. Z kolmých stien Monte Cinta sa pustilo niekoľko vodopádov, ktoré padali k jazeru. Tu sme stretli dvoch turistov, vystrojených naľahko (zrejme bežci), ktorí pokračovali hore aj napriek nášmu upozorneniu, že je chodník nebezpečný. 

Keď sme zostupovali suťou vyzeralo to, že dážď ustáva, no bolo to naozaj len zdanie. Tesne pod suťovým úsekom začalo to, čo som neskôr pomenoval ako mokré peklo. Nebo sa otvorilo, začal padať tak hustý a prudký dážď, aký som na vlastnej koži v živote nezažil. V malom okamihu sa zo všetkých okolitých vrcholov pustili mohutné rieky a vodopády. Boli ich stovky a niektoré tiekli priamo cez chodník ktorým sme mali pokračovať ďalej. Najťažšie úseky nás ešte len čakali a bolo mi jasné že ak ich neprejdeme skôr ako sa zotmie, máme veľký problém.Opustili sme otvorené priestranstvo a zamierili chodníkom na úpätie kolmej skalnej steny. Chodník tu viedol potri skale nad strmým zrázom, no na jeho mieste už chodník nebol. Tiekla tu rozbúrená rieka, v ktorej bolo po kolená vody. Potrebovali sme sa cez ňu dostať o 10 metrov nižšie a na mieste, kde padala dole zo svahu prejsť na druhú stranu. Bolo príliš nebezpečné ísť po prúde, tak som začal improvizovať. Vrátili sme sa kúsok naspäť, kde som začal raziť cestu strmým svahom cez husté zakrpatené stromy. Podarilo sa nám vyjsť tesne nad okrajom útesu, z ktorého padala voda, stačilo už len prekročiť rozbúrenú rieku na druhú stranu. 

Po mokrých kameňoch sme pokračovali k malému vymytému žľabu, ktorý sme doobeda prekračovali vo vrchnej časti. Vojsť doň teraz z našej strany bolo nereálne. Našiel som cestu nižšie, vošli sme do žľabu a proti prúdu vody sme sa dostali k jeho vrchnej časti, kde sa dalo vyliezť na opačnú stranu. Ak sme doteraz mali na sebe niečo suché, tak už neostalo naozaj nič. Do nitky premočení, s bazénom v botách sme pokračovali cez skalné a reťazové úseky. Miestami sa veľmi šmýkalo. Stále som sa otáčal a ukazoval Danke kam má dať nohu a kde sa čoho chytiť. Pri pohľade na kotlinu plnú rozbúrených riek, ktorú sme nechali za sebou mi prešiel mráz po chrbte. Tak nebezpečné no zároveň majestátne. Bol som prekvapený, ako našu nepriaznivú situáciu zvláda Danka, poznám desiatky ľudí, ktorí by už dávno spanikárili.   

Začalo sa stmievať, no stále sme neprešli cez všetky reťazové úseky. Keď sme prekonali posledný, bola už takmer tma. Po klzkých skalách sme sa dostali až k mostu, cez ktorý sme ráno prechádzali. Na mieste malej riečky bola obrovská rozbúrená rieka, ak by most strhla, na druhú stranu by sme sa nijako nedostali. Našťastie mal pevné murované základy. S jednou čelovkou (svoju som si ráno zabudol zobrať) sme prešli cez borovicový les až k autu. Po štvorhodinovom daždi (ešte že sa dá na predpoveď počasia „spoľahnúť“) sme boli celí premočení a premrznutí. Aj keď sme chceli pôvodne pokračovať ďalej, a prespať v aute, neostávalo nám nič iné ako sa vrátiť do kempu, z ktorého sme ráno vyrážali. Korzika nám prichystala pekné privítanie. 

Profil trasy