Epic blog from

Rozhodli sme sa pre malú prestávku. Keďže pofukoval príjemný vánok, otvoril som zadné dvere na aute, aby vietor trochu prefúkol mokré oblečenie. Začal som si fotiť výhľady, a pri tom objavil ďalšie zhorené auto, ktoré už pokrývala vrstva hrdze (toto nemôže byť náhoda). Cesta zo sedla pokračovala okolo fotogenickej horskej dediny Palasca k dedine Belgodère. Tu sa stočila do údolia a viedla nás k moru naspäť na hlavný ťah, ktorý vedie popri pobreží, cez mnohé obľúbené letoviská. Cestou som videl viacero odbočiek k plážam, nemal som ale náladu zastavovať. Nakoniec sme sa zhodli, že navštívime pláž priamo v meste Calvi. 

Historická citadela s výhľadom na záliv 

V meste sme odparkovali na platenom parkovisku neďaleko prístavu. Danka sa už nevedela dočkať kúpania, ja som však jej nadšenie nezdieľal. Stále nechápem, čo na tej vode vidí a ona stále nechápe, prečo to považujem za stratu času. Vyrazili sme z parkoviska cez železnicu, a po pár metroch sme prišli k prístavu. Vpravo začínala dlhá pláž, ktorá sa tiahne niekoľko kilometrov okolo celého zálivu Calvi.

Pláž v meste je plytká, vhodná najmä pre deti. Dá sa prejsť niekoľko desiatok metrov a voda vám bude siahať ledva po pás. Danka je vo svojom živle a ja tíško trpím, aby som jej spravil radosť. Netrvá však dlho kým už mám toho dosť (aj hodinka je veľa). Odchádzam z vody na breh a keď pochopila, že už sa nevrátim, zabalila to aj ona. Konečne môžeme vyraziť na prieskum pevnosti, ktorá je dominantou celého mesta. 

Vrátili sme sa do auta pre suché veci, mokré plavky zavesili na provizórny sušiak nad zadnými sedadlami a vyrazili skrz staršie časti mesta. Na prvý pohľad bolo jasné, že sa nachádzame v jednej z top dovolenkových destinácií ostrova (ekonomika mesta žije prevažne z letnej turistiky). Na každom kroku stánky s gýčovými suvenírmi, predražené reštaurácie a skupinky dôchodcov, ktorým stále nedošlo, že ak idem pomaly nerozťahujem sa po celej ulici. Cez mesto sme sa dostali až na parkovisko pred vstupom do opevnenej časti mesta. 

Citadela stojí na skalnom výbežku a bola vybudovaná v roku 1491, kedy patrilo Calvi pod Janovskú republiku. Mohutné opevnenie so šiestimi baštami malo odolať v tom čase novým delostreleckým technológiam. Svoju obranyschopnosť vyskúšalo počas Veľkej francúzskej revolúcie. V roku 1793 Korzičania povstali proti francúzskej posádke na ostrove a hľadali pomoc u Britského kráľovského námorníctva. Spoločnými silami porazili posádky v mestách Saint-Florent a Bastia. V roku 1794 prišlo na rad Calvi, ktoré ostalo jedinou francúzskou pevnosťou na ostrove. 

Útok viedol slávny admirál Horatio Nelson a generálporučík Charles Stuart. Oproti nim stál francúzsky veliteľ Raphaël, Comte de Casabianca, ktorý dokázal brániť pevnosť niekoľko týždňov. Nakoniec spolu uzatvorili prímerie a vyjednali odovzdanie pevnosti do rúk Britom. Francúzske vojská sa vrátili do Francúzska a zatiaľ čo Horatio Nelson prišiel pri obliehaní o oko, Raphaël, Comte de Casabianca získal za obranu mesta hodnosť generála. Korzika sa stala Britskou kolóniou. 

Prístup do opevnenia vedie cez jedinú bránu od západu. Hneď za bránou sú turistické informácie, kde si môžete v prípade záujmu zaplatiť sprievodcu, ktorý vám spravý prehliadku citadely aj s výkladom. My však vyrážame na vlastnú päsť po ceste okolo všetkých delových bášt. Pevnosť sa pýši najkrajším výhľadom na šíre okolie. Stredobodom celej scenérie bola obrovská plachetnica s piatimi sťažňami, ktorá kotvila v zálive.

Keď sme prišli k piatej bašte, obzrel som sa smerom ku štvrtej a vyslal Danku naspäť. Presne vedela, že chcem spraviť nejakú fotku, a tak bez protestu išla. Zaujala ma scenéria za baštou, s výhľadom na skalnatý vrchol Capu Bracajo (563 m n.m.). Keď Danka prišla na miesto, ktoré som jej ukázal, namieril som objektív. V tom sa za ňu postavil nejaký 130 kilový chlap a pokazil celú scenériu. 50 kilová žena (ženám treba uberať takže +- 20) sa pri ňom úplne stratila. Dostali sme sa do komickej situácie, kedy Danka stála a čakala až dofotím a ja som čakal až chlap odíde zo záberu. Netrpezlivo sa na mňa každú chvíľu pozrela, či už môže odísť a ja som jej za každým kývol aby ešte ostala. Výsledná fotka aj tak nebola presne podľa mojich predstáv. 

Po poslednej bašte sme zamierili medzi úzke uličky horného mesta. Na jeho vrchole stojí katedrála, do ktorej sme však iba nahliadli. Nachádzajú sa tu aj ruiny domu, v ktorom sa údajne narodil známy moreplavec Krištof Kolumbus. Do dnes sa vedú spory o tom, kde presne sa narodil. Podľa Talianov sa narodil v Janove, Janovčania ktorí však vládli na Korzike medzi 14. a 18 storočím tvrdili že v Calvi. V oboch mestách tak nájdete jeho údajný rodný dom. 

Po prieskume citadely sme zamierili k parkovisku, no najskôr sme navštívili miestny supermarket Super U, aby sme si nakúpili nejaké zásoby. Tu sme objavili čaro chutných miešaných šalátov, ktoré predávali v každom väčšom obchode za celkom rozumnú cenu. Skôr ako sme vyrazili z mesta, sme si aspoň spravili zdravý obed (o pol piatej). Naše ďalšie kilometre viedli do Porta, kde sme sa chceli uložiť na noc. 

Porto leží zhruba 70 kilometrov od Calvi. Úzka cesta vedie cez mnohé serpentíny, vďaka čomu je jazda zdĺhavá. Panoramatická cesta ponúka množstvo nádherných výhľadov, najviac však za sedlom Col de la Croix, za ktorým je vidieť náš cieľ na ďalší deň, majestátna skalnatá dominanta Capu d'Orto (1294 m n.m.). Keď sme sa blížili k mestu, začínal západ slnka. Veľa ľudí odstavovalo autá na odpočívadlách pri krajnici. Najviac ma však prekvapila skupinka Nemcov na veľkých autách, ktorí ich odstavili priamo na úzkej ceste v neprehľadnej zákrute (pár kilometrov predtým ma zablokovali na výjazde z odpočívadla, kde som fotil Capu d'Orto). 

Keď sme dorazili do Porta, bola už tma. Cesta nám trvala skoro dve hodiny. Keďže sme nemali žiadnu funkčnú GPS, išli sme podľa značiek v meste, ktoré nás naviedli do najbližšieho kempu. Slečna na recepcii mi povedala, že ak nemáme rezerváciu majú plno. Navigovala ma však do ďalších troch kempov, z ktorých dva ležali v tesnej blízkosti a ďalší asi 1,5 kilometra za mestom. Keďže má Porto jednu z najkrajších štrkových pláži na ostrove, rozhodol som radšej pozrieť do kempu, ktorý bol ďalej od mesta. Mladá študentka na recepcii, ktorá nevedela ani ceknúť po anglicky mi horko-ťažko povedala, že majú voľné miesta. Vybrali sme si luxusné zátišie ďaleko od ľudí a zložili svoje hlavy na mäkkej nafukovacej posteli. 

Cez skalné mesto na Capu d'Orto

Ráno sme vyrazili z kempu s prvým svetlom. Vrátili sme sa do Porta, odkiaľ začala stúpať cesta cez serpentíny do dediny Piana. Po pár kilometroch nás priviedla do oblasti Calanques de Piana. Pri týchto nádherných útesoch, ktoré boli vytvorené eróziou a zvetrávaním, sa zastaví takmer každý návštevník Korziky. Skalné útvary patria na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Ak máte dostatok času, môžete vyraziť na krátke prechádzky niektorým z chodníkov pri ceste. Keďže sme mali iné plány, uspokojili sme sa len s výhľadom z auta.

Potrebovali sme nájsť parkovisko, odkiaľ začína turistická trasa na Capu d'Orto (čo je bez funkčnej GPS veľký problém). Podľa popisu v turistickom sprievodcovi Rother Korsika (vydavateľstvo freytag & berndt) sa nám nakoniec podarilo nájsť odbočku k miestnemu futbalovému ihrisku, pri ktorom začína označený chodník na vrchol. Na parkovisku stál len jeden odstavený campervan so zatiahnutými závesmi (majitelia mali ešte hlbokú noc). Vyrazili sme od auta po chodníku, ktorý vedie krížom cez ihrisko a prechádza mostom cez potok Dardo, za ktorým sa nachádza rázcestie.

Chodník, ktorým sme pokračovali na vrchol, vedie doprava popri potoku, (dĺžka 5,7 km, prevýšenie 800 m). Ak by ste pokračovali cestou naľavo, trasa je o niečo dlhšia (vedie cez vrchné časti Calanques de Piana, dĺžka 6,3 km, prevýšenie 800 m). Pri prechode hustým lesíkom popri potoku sme si po prvý krát všimli kríky Planiky, s výraznými žltými a červenými plodmi, ktoré sú typické pre oblasť Stredomoria. Červené plody dozrievajú 2 roky a samé o sebe nie sú príliš chutné. Miestni z nich však vyrábajú sladké džemy či pálenku, ktoré sa dajú zohnať v obchodoch. 

Postupne sme stúpali borovicovým lesom, keď sa konečne začali objavovať zvetrané skaly. Vo vysušených kríkoch a v tráve bolo počuť neustále šuchotanie malých jašteríc, ktoré boli neuveriteľne rýchle a boli úplne všade. Asi v polovici trasy sme spomalili tempo kvôli výhľadom, ktoré sa otvorili nad hranicou lesa. Tu nás začali dobiehať prví ľudia a zase sa zopakoval scenár z Monte Cinta. Zatiaľ čo som fotil a Danka poctivo pózovala, začali nás všetci predbiehať. Všetci ultrabežci, bez potreby zastavovať, oddychovať a užívať si krásu okolitej prírody a skalných útvarov. 

Druhá polovica výstupu nás priviedla do akéhosi skalného mesta. Stúpali sme pri zvetraných a deravých skalách, ktoré mi nápadne pripomínali tureckú Kapadóciu až na to, že boli vytvorené prírodou. Chodník sa zmenil z vychádzkového na lezecký a bol označený len sporadicky kamennými mužíkmi. Častejšie viedol po šikmých a hladkých skalách, kde bolo treba zapájať aj ruky. Moje turistické topánky stále nevyschli po mokrom zážitku na Monte Cinte (našťastie), tak som na túru zobral druhé approach topánky, ktoré používam na ferraty. Tie na hladkých skalách držali ako prilepené. 

Keď som plánoval výstup na Capu d'Orto, vedel som že z vrcholu budú nádherné výhľady, netušil som však, že výhľady budú aj celou cestou na vrchol. Niekomu, kto sklopí hlavu a bez rozmyslu šľape výstup zaberie asi menej času. Nám však kvôli neustálemu zastavovaniu trval takmer 4 hodiny. Celý výstup navyše sťažovalo ostré slnko, ktoré na obnažených skalách pieklo na krásnych septembrových 30 stupňov (možno to bolo menej, ale nám to tak pripadalo). Keď sme sa konečne dostali na vrchol, jediné čo nás zaujímalo bolo nájsť kúsok tieňa a na chvíľu sa schladiť. 

Z vrcholu je naozaj nezabudnuteľný kruhový výhľad. Okrem malebného modrého zálivu pri Porte nás očarili aj výhľad na susediaci Capu di u Vitullu (1331 m n.m.), či vysoké hory vo vnútrozemí ostrova. V severnom svahu stáli skalné veže, ktoré som videl v predchádzajúci deň z cesty. Aj keď sa mi kvôli nim zdal Capu d'Orto ťažko dostupný, reálne nieje stúpanie veľmi exponované. Väčšinou sa pri turistike snažíme urobiť okruh, no v tomto prípade sme sa zhodli, že vyrazíme naspäť k autu tou istou cestou. 

Keď sme prišli na parkovisko, boli 3 hodiny poobede. Pôvodne sme mali v pláne ešte jednu krátku turistiku na neďaleký skalný výbežok s morským útesom Capo Rosso, na vrchole ktorého stojí strážna veža. Chceli sme sledovať západ slnka, no keď sme si prerátali čas presunu a výstupu na vrchol útesu, rozhodli sme sa túto možnosť vynechať. Museli by sme hneď vyraziť a stíhali by sme to len tak tak. Nový plán bol povešať stále mokré veci do príjemného vánku medzi stromami a uvariť si chutný obed (špagety, syr, morca-della). 

Počas oddychu sa nám podarilo nájsť na mape miesto, kde by sme mohli stráviť noc a zároveň sledovať aj západ slnka. Bol ním malý vrchol Belvedere de Saliccio, ktorý stál neďaleko nad Pianou. Hore viedla asfaltová cesta, ktorú sme aj bez navigácie našli na prvý raz. Keď sme prišli k vysielaču na vrchole, bol tu len starší manželský pár s karavanom. Ako sa blížil západ, prišli aj ďalší ľudia. Slnko začalo pomaly klesať k hladine mora priamo pri Capo Rosso, na ktorý sme chceli pôvodne ísť. Všetci v tichosti sledovali nádherné divadlo prírody, zatiaľ čo pár v karavane sledoval hlasný futbal v televízore (asi takých západov už videli veľa).