Epic blog from
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Raňajky sme vynechali a rovno vyrazili na cestu. Museli sme sa od vysielača vrátiť naspäť do Piany, odkiaľ cesta pokračovala smerom do Ajaccia. Kľukatou cestou, ktorá klesala cez nízku pahorkatinu sme sa dostali až k moru a pokračovali popri pobreží. Po vyše hodine jazdy sme prišli k ďalším kopcom, za ktorými ležal náš prvý cieľ. Nebol problém dostať sa podľa značiek do hlavného mesta, problém bol nájsť v hlavnom meste nejakú opravovňu telefónov.
Keď som hodil do googlu „mobile repair ajaccio“, našlo mi hneď niekoľko výsledkov. Názvy ako ClinicPhone alebo Captain Repair nám vyvolali úsmev na tvári. Danka si hneď začala robiť srandu, pohladila telefón zo slovami neboj, pôjdeš na kliniku, dajú ťa dokopy. Vybrali sme servis, ktorý otváral ako prvý o deviatej a zhodou okolností ležal aj vedľa hlavnej cesty, takže ho nebolo problém nájsť. Prišli sme pár minút pred otvorením, tak som stihol ešte aj odložené raňajky.
Keď servis otvoril, nabehli sme dovnútra. Boli v ňom dvaja mladí chalani, ktorí vyzerali že sa vyznajú. Danka sa im snažila po anglicky vysvetliť čo máme za problém, ich angličtina však bola mizerná. Rukami nohami nakoniec pochopili, že potrebujeme novú batériu. Jeden z nich ochotne vyštartoval do skladu s tým, že ju asi majú, vrátil sa však bez nej. Vraj je schopný nám ju nechať doviezť do zajtrajšieho rána, čo by nám príliš nepomohlo. Na otázku kde by sme mohli takú batériu zohnať (úplne rozšírený tip telefónu), nám vysvetlil kadiaľ máme ísť. Jeho lámavej angličtine sme však veľmi nerozumeli (aspoň bol ochotný).
Našou záchranou bol zase google, podľa ktorého sme zamierili k ďalšiemu servisu, opäť bezúspešne. Aj keď chalani v prvom servise po anglicky vedeli veľmi málo, oproti ostatným, ktorých sme v ten deň stretli vedeli veľmi veľa. Naše hľadanie sa zmenilo na mizériu. Prešli sme niekoľko servisov a elektro obchodov, ale okrem jazykového bloku sme nenašli nič. Nakoniec sme mali šťastie na piatej zastávke, kde už Danka v komunikácii rezignovala a ťukala prstom do telefónu so slovami „battery for this mobile“. Čerešnička na torte bola keď predavač rozumel „four“ miesto „for“ a chcel jej dať štyri.
Po strastiplnom hľadaní ktoré nám zabralo 2 a pol hodiny sme mali konečne funkčný mobil s GPS. Nič nám nebránilo v tom, aby sme zamierili na Capo di Muro. Z Ajaccia sme vyrazili po rovnej a širokej ceste, ktorú sme si však dlho neužili. Z hlavného ťahu, ktorý smeroval do Bonifacia, nás navigácia zviedla na vedľajšie cesty. Opäť sme sa plahočili cez zákruty a úzke cesty, ktorých majú na Korzike nadbytok (ak by to bol ich vývozný artikel, boli by pekne bohatí).
Neznesiteľné teplo
Capo di Muro je malý polostrov, ktorý patrí do obce Coti-Chiavari, začiatok turistiky je však od centra obce vzdialený 10 kilometrov. Navigácia nás viedla pri rôznych kamenných domoch a usadlostiach, až sme prišli na malé nespevnené parkovisko pri ohrade s koňmi. Ďalej sa dalo pokračovať len po vlastných. Bolo pár minút po dvanástej, keď sme konečne vyrazili od auta. Chodník bol síce slabo označený, avšak dostatočne viditeľný na to aby sme nezablúdili (aj keď sme nakoniec netrafili kam sme chceli).
Naše kroky smerovali ku strážnej veži Tour de Capu di Muru, ktorá leží v severnej časti polostrova. Vyšliapaný chodník nás viedol kamenistým terénom cez nízke kríky. Bolo nepríjemne dusno, aj keď sme sa pohybovali prevažne v tieni. Ostré slnko a vysušená krajina urobili svoje. Zhruba po pol hodine nás chodník priviedol k historickej veži, do ktorej viedli železné schody. Po schodoch sme sa dostali do malej miestnosti s kozubom, odkiaľ viedli ďalšie, tentoraz kamenné schody na vrchol veže. Otvoril sa nám výhľad na pobrežie, na ktorom bolo v diaľke vidieť aj hlavné mesto Ajaccio.
Z veže sme pokračovali ďalej, až na najzápadnejší bod polostrova. Cestou sme míňali kamenný dom, ktorý sa zdal opustený, bol však pomerne zachovalý. Čím viac sme klesali k pobrežiu, tým viac sa začali kríky zmenšovať, kvôli čomu nebol skoro žiadny tieň. Ako odporca slnka som nezvládal vzniknutú situáciu najlepšie a ako odporca kúpania som mal (nepochopiteľne) veľkú chuť sa schladiť v mori.
Chodník nás priviedol na malebné skalnaté pobrežie, popri ktorom viedol až k majáku. Prechádzali sme cez zvetrané skalné útvary, ktoré sa nápadne podobali tým, ktoré sme videli počas turistiky na Capu d'Orto. Pri majáku sme narazili na bizarnú námornícku kaplnku Chapelle a Madonuccia. Výzdobu jej oltára tvoril prevažne opracovaný „odpad“ vyplavený z mora. V okolí kaplnky stálo viacero malých vežičiek so sviečkami. Neďaleko bola pekná piesková pláž s veľkými balvanmi, na ktorej sa práve kúpal starší pár.
Premýšľali sme nad tým, či sa k ním pridáme, cestou naspäť k autu sme však mali zátoku Cala di Muru s plážou, ktorá je ako stvorená na schladenie. Rozhodli sme sa preto pokračovať ďalej (bola to chyba). Od kaplnky sme vyrazili na východ a po pár metroch sme našli odbočku k majáku. Stál na vrchole strmého kopca, čo nás kvôli neznesiteľnému teplu príliš nelákalo. Po ďalších dvoch kilometroch, ktoré sme prešli popri skalnatom pobreží začal chodník konečne stúpať do mierneho svahu. Podľa turistického sprievodcu mala byť niekde v týchto miestach odbočka doprava, ktorá by nás priviedla zle viditeľným chodníkom až do zátoky.
Odbočku sme samozrejme nenašli (sprievodca je starý päť rokov), a to že ideme zlým smerom sme si uvedomili až v polovici stúpania k autu. Keď nad tým tak spätne premýšľam, mám pocit že som nejakú nenápadnú odbočku videl, ale nezdalo sa mi, že by to bol normálne priechodný chodník. Danka sa chcela vrátiť naspäť k moru a nájsť ju, ja som však bol proti. Moje telo (s veľkou nadváhou) bolo z toho neznesiteľného tepla na pokraji síl.
Cestou necestou
Vedel som, že ak zlezieme naspäť k moru, budem musieť absolvovať celý výstup odznovu. Navyše nám dochádzala voda, ktorej sme si zbalili na štvorhodinovú túru viac než dosť. Danka nebola nadšená z toho, že sa nechcem vrátiť naspäť. Zase som jej ráno naivne sľúbil kúpanie a aby som svoj sľub dodržal, navrhol som náhradné riešenie. Neďaleko od miesta kde sme parkovali bola pláž, na ktorú viedla cesta (aspoň podľa mapy).
Keď sme sa vrátili k autu, boli sme úplne bez vody. Rýchlo som otvoril kufor a hľadal fľašu, ktorú som si ráno schoval na jeho dne. Na moje prekvapenie bola pod všetkým oblečením, aj napriek slnku studená. Nastavil som si do navigácie cestu, o ktorej som si myslel že nás privedie k pláži Cala d'Orzu, no nakoniec sme sa na navigáciu vykašľali. Veľa z ciest, ktoré odbočujú z hlavnej cesty sú buď súkromné alebo jednosmerné, čo telefón v týchto odľahlých končinách nevedel rozoznať. Našťastie sú pri ceste smerovníky, podľa ktorých sa dá pláž nájsť.
Podľa mapy som vedel, že musíme prekonať 150 metrové prevýšenie na dosť krátkej vzdialenosti, čoho som sa trochu obával. Realita však bola oveľa horšia. Cesta k pláži je nespevnená a klesá cez strmé serpentíny (ak by pršalo, uviazneme). Myslím že sme dokonca míňali buldozér, ktorým ju do strmého svahu vyryli. Povrch tak trochu pripomína motokrosovú dráhu s malými bubnami. Aj keď som išiel na jednotku, auto skákalo ako na trampolíne a miestami sa mi aj podarilo škrknúť podvozok.
Odmenou za strastiplnú cestu nám bola nádherná pláž, na ktorej bolo minimum ľudí (vôbec to tu nebolo opustené kvôli tomu tankodromu). Ako správny despota som vyhradil hodinu na kúpanie, počas ktorej som sa tváril, že mám vodu rád (po takom pekelnom poobedí na Capo di Muro prišla vhod). Nakoniec z toho boli samozrejme hodiny minimálne dve. Mali sme ešte v pláne večerný presun do Bastelice, ktorá leží o 60 kilometrov ďalej vo vnútrozemí. Čakala nás dlhá cesta cez neustále dedinky a serpentíny, a tak nebolo času nazvyš. Najskôr sme sa ale museli popasovať s kopcom, ktorým sme na pláž prišli.
Kolesá na prašnej ceste prešmykovali, kamene odletovali, podvozok narážal, auto skákalo a plakalo. Ak by bolo živým tvorom, asi by ma obvinili z týrania. Nejakým zázrakom sa nám podarilo dostať naspäť na hlavnú cestu. Mali sme vyraziť smerom k hlavnému mestu odkiaľ sme na obed prišli. Bol som rozumný (o tom by sa dalo polemizovať) a ignoroval odporúčania navigácie. Chcela nás ťahať tou istou cestou, ktorou sme prišli (zákruty a serpentíny), ja som však zvolil cestu pri pobreží, ktorá sa zdala rovnejšia, reálne však bola pomalšia kvôli obmedzeniam rýchlosti v dedinách.
Keď sme sa konečne vzdialili od pobrežia, začalo sa stmievať. Čím viac sme postupovali do vnútrozemia, tým viac boli cesty opustené. Prvý krát sme si všimli zaujímavú vec, o ktorej sme sa počas nasledujúcich dní viac krát presvedčili. Po zotmení, aj keď je len osem hodín večer, už nikto na Korzike autom nejazdí. Okrem svetiel v dedinách bola všade úplná tma.
Do Bastelice sa nám podarilo dostať pár minút pred deviatou. V meste sme nastavili navigáciu do miestneho kempu, ktorý mal byť podľa mapy pár kilometrov za mestom. Keď sme však prišli na miesto určenia, čakalo nás nemilé prekvapenie. Miesto vyzeralo opustene, všade tma, žiadna vstupná brána. Možno už kemp nefungoval, a možno sme len prišli mimo sezóny. Bolo treba vymyslieť, kde strávime noc.
Navrhol som, aby sme sa presunuli k lyžiarskemu stredisku Station de ski du Val d'Ese, ktoré bolo vysoko v horách, vzdialené 20 kilometrov. Ráno nás totiž čakala turistika k mokradiam Pozzi, ktorá začínala priamo pri stredisku. Danka nebola veľmi nadšená z toho, že bude spať ďalšiu noc v aute, keď sa však okolnosti takto zvrtnú, vie sa prispôsobiť. Na oplátku som jej sľúbil nasledujúce dve noci v kempe.
Dostať sa z Bastelice do strediska nebolo vôbec jednoduché, cesta prekonávala prevýšenie 1000 metrov. Najviac nás však zaujalo to, že to bola jediná cesta na Korzike, ktorá mala moderné a bezpečné zvodidlá. Zhruba v tretine sme sa dostali mimo stromov, kde sa nám vo svite hviezd ukázali tmavé obrysy hôr. Za svetla musia byť odtiaľ úžasné výhľady. Prekvapenie prišlo v polovici cesty, keď nám za jednou neprehľadnou zákrutou skrížil cestu somár, ktorého som skoro zrazil. Stál tam úplne sám, uprostred ničoho, akoby čakal len na nás. Trvalo nám vyše pol hodinu než sme sa dostali k stredisku. Auto sme museli nechať pri ceste mimo parkoviska, ktoré práve neexistovalo (bolo z neho jedno veľké stavenisko). Uložili sme sa na noc plní očakávania z toho, čo prinesie ďalší deň.
