Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
25.11.2019 05:33:45

Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Nočný prepad a historické mesto na útesoch

Zo sna ma vytrhol hrmot plechoviek a podivné zvuky, ktoré som najskôr nevedel identifikovať. Chvíľu mi trvalo, než som sa úplne prebral a našiel uchom ich zdroj. Mľaskanie sa ozývalo od auta, presne od miesta, kde sme mali zavesené vrece s odpadom, ktoré sme chceli ráno vyhodiť. Zvuky zobudili aj Danku, ktorá si najskôr myslela, že mľaskanie vydávam ja namiesto chrápania (ja nikdy nechrápem). Bola ešte tma a chvíľu mi trvalo, kým som v stane nahmatal čeľovku a rozzipsoval vchod. Neverili sme vlastným očiam. 

Z nášho „odpadkového koša“ si spravilo hostinu jedno polodivoké čierne prasa, ktoré zacítilo Dankino zhnité jabĺčko (keby ich nenabalila toľko a nechcela ma kŕmiť zdravou stravou, tak so to nestane). Ostali sme zaskočení, no zároveň nás to celkom pobavilo. Prasa si nás ani nevšimlo, a tak sme ho nerušili a ľahli sme si naspäť do stanu. Keď mľaskanie ustalo, počuli sme štvornohé kroky okolo stanu, ako smerovali vyššie od nás. Stanovali tam dve nemky, ktoré nechali na kempingovom stole pred stanom riady a jedlo, ktoré si večer varili (to nemohlo dopadnúť dobre).

Netrvalo dlho, keď sa na celý kemp ozval hrmot, pravdepodobne z toho ako prasa prevrátilo stôl. Pár sekúnd na to bolo počuť zips na stane a v zápätí hysterické výkriky. Nemky sa zľakli prasaťa, prasa sa zľaklo Nemiek a začalo kvičať a utekať. Keď sa Nemky spamätali čo sa stalo, ozval sa výbuch smiechu. My sme sa zase smiali na nich a na celej humornej situácii. Než sa mi podarilo znovu zaspať, premýšľal som nad tým, ako sa prasa vlastne dostalo do oploteného areálu prímorského kempu (možno ho majú ako domáceho miláčika).

Skoro ráno sme pozbierali rozsypaný odpad, zbalili stan a vyrazili na cestu do známeho mesta Bonifacio, ktoré leží od kempu v Pianottoli-Caldarello necelých 22 kilometrov. Bolo osem hodín, keď sme dorazili na parkovisko pri prístave, no aj keď sme prišli mimo sezónu a navyše v pondelok, bolo tu už hneď z rána dosť ľudí (cez deň sa ich počty rapídne zvyšovali). Medzi sťažňami plachetníc bol z prístavu pekný výhľad na opevnenie historického centra, ktoré sa týči na vysokých útesoch. 

Výhľad z prístavu na opevnené centrum mesta

Mesto založil v roku 828 toskánsky markgróf Bonifác II, ktorý si pre postavenie obrannej pevnosti nemohol vybrať lepšiu pozíciu. Zátoka obklopená útesmi poskytovala prirodzenú obranu prístavu, či už pred útočníkmi, ktorí mesto často napádali, alebo pred nepriaznivým počasím. 

Vyrazili sme chodníkom popri vode, kde sa nás snažili rôzne reklamy presvedčiť, aby sme sa vydali na jednu, či druhú plavbu loďou, čo však nezapadalo do našich plánov. Plavba okolo skalnatého výbežku, na ktorom mesto stojí môže byť zážitkom, pre naše časové a finančné plány by to však bola zbytočná záťaž. Popri vode sme sa dostali k historickým budovám na ulicu Montée Rastello, ktorá stúpa nekonečným schodiskom až na príjazdovú cestu pod hradby. 

Hneď za cestou sa nám otvorila prvá vyhliadka na južné útesy. Rozbúrené more narážalo na skalnaté pobrežie, ktoré sa tisícročia tvarovalo do dnešnej podoby. Historické budovy stojace na samom okraji útesu akoby len čakali, až ich podmyje voda a pohltí more. Chcel som mať trochu lepšie výhľady na fotenie, a tak som navrhol malú prechádzku po útesoch ďalej od mesta, čo sa ukázalo ako dobré rozhodnutie. Pri návrate sme ešte zbehli na pláž Sutta Rocca, kde sa bežne kúpu ľudia, no v ten deň silný vietor a rozbúrené more prilákalo len zopár potápačov. 

Horné mesto

Hneď ako sme prešli prístupovú bránu, zaujala nás reklama na prehliadku opevnenia. Vstupné nebolo drahé a my smesa zhodli, že sa po prezretí mesta sa sem vrátime. Nasadil som svoje orientačné schopnosti a určil smer k známemu schodisku Escalier du Roy d'Aragon, ktoré je jedným zo symbolov mesta. Cestou sme narazili na zaujímavé pozostatky opevnenia, ktoré pochádzali z 13. storočia. Pred vstupom na schody stála pokladňa, v ktorej sa dal kúpiť kombinovaný lístok aj na opevnenie, vďaka čomu sme ušetrili pár eur. 

Strmé schodisko Escalier du Roy d'Aragon

Podľa legendy nechal schody za jednu noc vysekať aragonský kráľ Alfons po neúspešnom obliehaní Bonifacia v roku 1420. V skutočnosti ich však vysekali františkánsky mnísi dávno pred obliehaním. Prejsť sa po tejto unikátnej pamiatke však nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 187 vysokých a klzkých schodov klesá cez úzky, z jednej strany otvorený tunel, pod uhlom 45°. Už pri zostupe sme museli postupovať pomaly a opatrne. Navyše sme uvoľňovali cestu protiidúcim dôchodcom, ktorí vyzerali že svoje rozhodnutie zísť až k moru veľmi ľutujú.

Schodisko skončilo pár metrov nad hladinou mora a ústilo do otvoreného tunelu, ktorý kopíroval útesy ďalších 200 metrov. Pri prechádzke sme si užili výhľady na mierne rozbúrené more obmývajúce členité pobrežie, ako aj pohľad  na majestátne útesy, ktoré odspodu ani nenaznačovali, že by na nich mohlo stáť mesto. Cestou naspäť po schodoch som pochopil výraz dôchodcov, ktorých sme na schodisku pred tým stretli (Danka mi stále hovorí, že som starý, tu už ale skončila všetka sranda). Na strmých schodoch som sa riadne zadýchal a keď sme vyšli naspäť pred pokladňu, zalial ma nepríjemný pot. 

Zamierili sme okrajom historického mesta za našou ďalšou (viac menej náhodnou) zastávkou, ktorou bolo opevnenie v najzápadnejšom cípe útesu. Opevnenie chránilo vstup do zátoky s prístavom, ktorý mal medzi útesom a pevninou (ak sa dá Korzika nazvať pevninou) šírku necelých 230 metrov. V rýchlosti sme preskúmali základy po delách, ale kvôli silnému nárazovému vetru, ktorý mi takmer sfúkol čiapku z hlavy, sme si však výhľady veľmi neužili. 


Na západnom cípe útesu je však okrem opevnenia aj iná zaujímavosť do ktorej sme sa mohli pred vetrom skryť. Je ňou cintorín Cimetière Marin, ktorý je celý vybudovaný nad zemou (kto by kopal jamy vo vápencovej skale?). Stovky decentne zdobených rodinných hrobiek a minimum návštevníkov vytvárali pokojnú atmosféru. Chvíľu sme sa zdržali a pomotali po uličkách čítajúc si nápisy a roky na hrobkách. 

Cimetière Marin

Cez historické centrum plné vysokých budov a úzkych uličiek sme pomaly zamierili k pevnosti, ktorú sme na začiatku vynechali. Centrum Bonifacia je typickým príkladom stredomorského turistického mesta. Všade plno ľudí, reštaurácií, butikov a obchodov so suvenírmi, ktoré zväčša ponúkajú ten istý sortiment. Okrem klasických magnetiek, hrnčekov a ďalších bežných suvenírov mali vo výkladoch veľké množstvo nožov s gravírovanou hlavou Maura (ako na korzickej vlajke), či siluetou ostrova (niekedy aj oba motívy naraz). Nikdy som si však nevšimol, že by si ich niekto prezeral a rozmýšľal nad kúpou. 


Pri vstupe do pevnosti sme vytiahli lístky, ktoré sme si kúpili pri schodisku Escalier du Roy d'Aragon. Slovo pevnosť je ale trochu prehnané, v skutočnosti vedie schodisko za vstupom na horné hradby, ktoré ponúkajú trochu iné výhľady ako voľne prístupné časti mesta. Ocenili sme najmä parádny výhľad na prístav. Namiesto sprievodcu poslúžia informačné panely, ktoré popisujú funkcie jednotlivých častí opevnenia a približujú históriu mesta. Okrem exteriérov sa dá vojsť aj do interiéru obrannej bašty a prezrieť si dve poschodia vnútorných chodieb, kde však nie sú uložené takmer žiadne historické artefakty, len zopár ďalších informačných panelov. 

Neplánovaná zastávka

Po obednej prestávke v prístave sme zamierili autom na juhovýchod, po ceste k starému majáku Pertusato. V pláne bolo kúpanie na nádhernej pláži Saint Antoine, ktorá leží pod majákom ďaleko od turistického ruchu. Cestou sme prechádzali okolo rozvalín a opevnenia vojenských kasární, ktoré nás (minimálne mňa) zaujali. Zastavil som auto na malom štrkovom parkovisku, odkiaľ sme prešli pár desiatok metrov k okraju Bonifáckeho útesu.

Výhľad z vojenských kasární na schodisko Escalier du Roy d'Aragon

Keď som sa pozrel smerom k vzdialenému mestu, uvidel som prvé betónové základy, na ktorých pôvodne stálo delo. Postupne sme zistili, že tých pár budov, ktoré sme videli od cesty nebolo zďaleka všetko, čo nepríjemné pichľavé porasty ukrývajú. Pri skúmaní rôznych stavieb, tunelov a chodieb som bol vo svojom živle. V jednej tmavej miestnosti sme objavili hlbokú šachtu, nad ktorou stáli zvyšky motorov výťahu. Prieskumník vo mne sa chcel pozrieť dolu, jediným spôsobom však bolo skočiť. 

Keď sme sa pomotali pri všetkých streleckých pozíciách na okraji útesu, zamierili sme ku kasárňam, ktoré sme pred tým videli od cesty. Nebolo úplne jasné, ktorá budova k čomu slúžila, na moje prekvapenie som však za jednou z nich objavil napoly zasypaný tunel. Vliezli sme dovnútra a po pár desiatkach metrov sme sa ocitli na dne výťahovej šachty s hrdzavými motormi nad hlavou. Zrazu všetko dávalo zmysel. Výťah slúžil ako prístup a zásobovanie do horného opevnenia. 

Po prieskume sme sa vrátili na parkovisko k autu, popri ktorom sme sa vybrali ďalším chodníkom cez pichľavé kríky. Keď som predtým stál na jednej delovej točni, všimol som si totiž budovu, ktorá stála opustená ďaleko od ostatných. O to väčšie prekvapenie prišlo, keď sme budovu prvý krát uvideli. Vyzerala oveľa staršia ako ostatné, čo potvrdil aj nápis nad vchodom, s rokom 1901. Svojím tvarom pripomínala malý hrad s priekopou po dlhom obliehaní. Rozpadnutý betón a plno obnažených roxorov nevyzerali veľmi bezpečne, aj tak som sa však rozhodol preliezť priekopu a preskúmať interiér (Danka mala viacej rozumu a počkala ma vonku). 

V tmavom suteréne ma zaujali úzke zatopené otvory v podlahe, ktoré boli takmer v každej miestnosti. Bolo na nich jasne vidieť, že pod podlahou sa nachádza ďalší priestor do ktorého sa ale nedalo nijako dostať. Na prízemí som objavil roztrhané mechy plné starej ovčej vlny, ktorá sa váľala vo vode (kto a prečo ju sem dal?). Popraskané schodisko ma priviedlo až na strechu, na ktorej som sa vôbec necítil bezpečne. Celá budova je v dezolátnom stave, je len otázkou času, kedy sa prepadne strop. 

Základy dela na okraji útesu

Po tejto neplánovanej zastávke sme sa vrátili na parkovisko a vyrazili autom smerom k majáku Pertusato. Po pár metroch sme však museli znovu zastaviť. Cesta bola prehrazdená reťazou. Končila neďaleko od nového majáku a riadiacej veže pre Bonifácky prieliv (aspoň myslím že tá podivná budova s vysokým plotom slúžila na to), ďalej sa dalo pokračovať len pešo. 

Maják stojí v najjužnejšom cípe Korziky a za dobrého počasia ponúka výhľady na Sardíniu či súostrovie Lavezzi. Od majáku bolo zreteľne vidieť aj na pláž Saint Antoine. Silný vietor a rozbúrené more odrádzali všetkých od kúpania. Bolo jasné, že z kúpania nič nebude, čo sa Danke vôbec nepáčilo. Celý čas som jej sľuboval vodu a more a zatiaľ to veľmi nevychádzalo (vážne som to nesabotoval zámerne). 

Aby som jej spravil radosť, otvoril som si mapu a po komplikovaných výpočtoch morských prúdov a smere vetra som našiel náhradné miesto, ktoré sme mali viac menej cestou len 25 kilometrov ďaleko. Po príchode na miesto sme sa ocitli na nádhernej pláži Folacca, ktorá leží v plytkej zátoke obklopenej skalnými výbežkami. Bolo okolo piatej podvečer, väčšina ľudí už išla domov. Danka bola spokojná, že sa môže kúpať a ja som si mohol odškrtnúť kúpanie na pár dní z imaginárneho zoznamu (vedel som, že jej to nebude stačiť do konca výletu). 

Začalo sa pomaly stmievať, keď sme vyrazili na cestu. Čakalo nás ešte 60 km do horského priesmyku Bavella, kde sme chceli začať ďalší deň turistiku na niektorú z veží hrebeňa Aiguilles de Bavella. 60 km cez serpentíny nám zabralo veľa času. Na parkovisko v sedle sme prišli neskoro večer, a okrem nás tu bola skupinka Čechov a ďalších pár aut. Aj keď dávame radšej prednosť súkromiu a odľahlejším miestam na prespanie, nebolo z čoho vyberať. Museli sme sa o parkovisko podeliť s ostatnými. 
      

Predchádzajúce časti 

1. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Perla Stredomoria na dosah

2. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kolíska renesancie a chladné ráno na Stredozemnom mori

3. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Monte Cinto a boj o život

4. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Najkrajší výhľad na západné pobrežie ostrova

5. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Pekelné poobedie na Capo di Muro

6. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V magickom údolí obklopenom horami

7. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kamenný chaos a krvavé popoludnie v nádhernej divočine