Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
04.03.2019 09:42:07

Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V magickom údolí obklopenom horami

Skoro ráno sme sa zobudili na stavenisku, pri lyžiarskom stredisku Val d'Ese. Aj napriek tomu, že nás posledné dni sprevádzali vysoké teploty, boli v nadmorskej výške 1600 metrov len štyri stupne. Veľmi sa nám nechcelo vyliezť z teplých spacákov do tieňa, ktorý vrhali okolité kopce. Neochotne sme sa rozhýbali, najedli a zbalili na túru do chladného rána. Čakala nás nenáročná turistika do údolia Pozzi, ktoré je jedným z najkrajších miest, aké sa dajú na Korzike navštíviť. 

Presunuli sme sa autom vyššie, na koniec staveniska, kde už parkovali prvé autá (zrejme obsluha strediska a reštaurácie). Naše prvé kroky viedli širokou cestou, ktorá stúpala miernym terénom a smerovala pod lyžiarsky vlek. V turistickom sprievodcovi, ktorého sme používali som sa dočítal, že máme ísť celý čas pod vlekom. Aj keď bolo značenie dosť zanedbané, nebolo kde sa stratiť. Stúpali sme cez nádhernú planinu bez stromov, ktorej dominovalo množstvo balvanov vytŕčajúcich z vresovísk a trávy. V pozadí sa týčili skalnaté vrcholky, pod ktorými bolo počuť pasúce sa kravy. 

V polke zjazdovky sme sa obzreli na parkovisko, z ktorého práve štartovali prví ľudia (po nás). Mierny terén pokračoval až po koniec vleku, pri ktorom stála drevená búda. Príjemná cesta skončila, ďalej pokračoval len chodník, ktorý bol vyšliapaný a vymletý do strmého terénu. Lemovali ho staré základy lanovky, ktoré boli dôkazom o tom, že v minulosti stredisko pokračovalo oveľa vyššie. 

Výhľad zo strediska

Aj keď sa to zdalo nepravdepodobné, zase sa nám potvrdil fakt, ktorý sme spozorovali na predchádzajúcich túrach. Všetci na Korzike boli rýchlejší ako my. Zatiaľ čo sme fučali v strmom svahu zrušenej zjazdovky, predbehli nás prví ľudia, ktorí štartovali z parkoviska pol hodinu po nás. Smutné na tom je, že neboli poslední, čo nás v ten deň predbehli. Snažili sme sa utešiť tým, že si užívame dovolenku, prírodu a výhľady, zatiaľ čo ostatní sa len ženú, aby si odškrtli ďalšie miesto zo zoznamu (keďže nikto nevedel po anglicky, nemal nám kto oponovať). 

Po 300 výškových metroch a hodine stúpania svahom sme vyliezli na plochý vrchol Punta di Rota (1943 m n.m.), na ktorom bola navŕšená kamenná pyramída. Chodník ďalej traverzoval hrebeňom Scaldasole, pri čom sa nám otvárali mnohé výhľady aj na vzdialené mesto Bastelica. Zatiaľ čo Danka sa držala oficiálnej trasy, ja som si šiel vlastnou cestou po balvanoch na hrebeni, medzi ktorými bolo neuveriteľné množstvo ovčích bobkov. Niekde pri tom vyhýbaní sa nastraženým „mínam“ som uvidel zaujímavú scenériu. 

Na pozadí chodníka po ktorom Danka kráčala, bola práve vidieť Bastelica. Keď som si v hlave zrátal vzdialenosť, správny zoom a nastavenie fotoaparátu, uvedomil som si že to bude skvelá fotka. Zakričal som na ňu so slovami „teraz choď a tvár sa že ideš“, čo bola veľká chyba. Danka sa začala naozaj len tváriť že kráča a tak úplne znehodnotila moju víziu (určite to urobila naschvál). 

Tvár sa že kráčaš

Na konci hrebeňa nás čakalo malé sedlo Col de Scaldasole (1955 m n.m.), v ktorom bolo rázcestie so smerovníkom. Žltá šípka nás naviedla na zostup do údolia, na ktorého dne ležia rašelinové jazierka Pozzi. Museli sme klesnúť o 150 výškových metrov, aby sa nám konečne ukázal cieľ našej túry. Keď som uvidel majestátny výhľad na desiatky malých jazierok, medzi ktorými sa pásol kôň, ostal som žasnúť nad tým, čo dokáže vytvoriť príroda. Myslím, že Danka mala rovnaké pocity. 

V magickom údolí 

Všetci ľudia ktorí prichádzali do údolia, schádzali rovno na dno medzi jazierka, no ja som však mal iné plány. Stáli sme na juhovýchodnej strane, pričom sme mali slnko takmer za chrbtom. Jazierka boli síce z našej vyhliadky pekné, ale každý kto aspoň trochu rozumie problematike lámania svetla by rýchlo pochopil, že to môže byť aj lepšie. Vybrali sme sa preto neoficiálnym chodníkom, ktorý viedol ponad údolie na jeho severozápadnú stranu (skôr ako chodník to pripomínalo cestičky vyšliapané od oviec, v mape je však zakreslený). Čím ďalej sme zašli, tým viacej sa na hladine jazierok odrážalo modré nebo (takýto výhľad nikto z dola mať nebude). 

Fascinovaní všetkou tou krásou sme neustále zastavovali, až sa nám podarilo dostať na najsevernejšiu lúku mimo hlavnej časti Pozzi, na ktorej sa pásli kravy. Skôr ako sme sa vydali do spodných častí údolia, zamierili sme k malému vodopádu, o ktorom som sa dočítal v turistickom sprievodcovi. Viedla k nemu cesta cez nízke kríky, počas ktorej bolo nutné niekoľko krát prejsť cez potok. 

Výhľad na Pozzi počas cesty nad údolím

Úzky vodopád padal do malého jazierka, v ktorom sa naháňali pstruhy, ktoré ma trochu fascinovali. Nevedel som pochopiť, ako sa cez skalnaté a plytké koryto potoka do tejto nadmorskej výšky dostali. Danka vyliezla po skalách nad jazierko a zapózovala mi na fotke (aspoň malá kompenzácia za zbabranú fotku s chôdzou). Keďže sa medzičasom oteplilo viac ako by sme chceli, poslúžila ľadová voda aj na schladenie. Pri návrate by sa už nebolo kde schladiť. Napriek tomu, že jazierka vyzerajú z diaľky lákavo, voda v nich hnije a v ich okolí je veľa výkalov od oviec a kráv. 

Cestou naspäť sme zamierili priamo do spodnej časti údolia, v ktorom sa nachádza prevažná väčšina jazier. Hneď ako sa nám podarilo zliezť po skalách na trávnatú lúku (samozrejme že sme si chceli spraviť skratku mimo chodníka), privítal nás kôň, ktorého sme videli z prvej vyhliadky. Danka hneď vytiahla z batohu jablko a podala mi ho aby som z neho spravil dve polovice (ako správny a silný chlapec z dediny som to spravil holými rukami). Keď som jej ho vrátil, začala kŕmiť koňa, ktorému sa jabĺčko pozdávalo (a mňa sa vôbec neopýtala či nemám chuť). 

Okrem vizuálneho zážitku ponúka údolie Pozzi aj zaujímavé prírodné anomálie. Keď sme prechádzali medzi jazierkami, všimli sme si, že každé z nich je inak hlboké a každé z nich má inú výšku hladiny. Zatiaľ čo jedno sa takmer vylievalo na trávu, v druhom bola voda o pol metra nižšie, aj keď ich oddeľovala len pol metrová stena. To všetko vďaka nepriepustnej rašelinovej vrstve. Zaujímavosťou je aj potok (s vodopádom pri ktorom sme boli), ktorý preteká údolím. Je plný pstruhov a na niektorých miestach podteká chodník pod rašelinou a vytvára tak prirodzené mosty porastené trávou. 

Jazierka majú rôzne tvary a hĺbku

Postupne sme medzi jazierkami prekľučkovali až na začiatok údolia, kde začína jemné klesanie k salašom Bergeries des Pozzi. Pastier, ktorý stál neďaleko kamenného príbytku práve ukazoval okoloidúcim turistom maštale. Počas sezóny sa od neho dá kúpiť aj čerstvý syr, keďže však nie sme v krajine, ktorá je priateľská k anglicky hovoriacich turistom, ani sme to neskúšali. Namiesto toho sme si našli úkryt v tieni pod vysokým kameňom, kde sme sa zložili na obedovú prestávku. 

Výstup do sedla 

Naše ďalšie kroky smerovali do sedla Foce d'Astra, cez vrchnú časť údolia Marmana. Možno by bolo jednoduchšie vrátiť sa naspäť tou istou cestou, trasa do sedla však vedie nádherným bukovým lesom, ktorý očarí každého milovníka prírody. Cesta bola príjemná, aj keď klesala kamenistým terénom a bolo mi jasné, že na jej konci budeme musieť znovu stúpať do kopca. 

Les bol naozaj čarovný, ako bolo uvedené v bedekri. Atmosféru mohutných pokrútených stromov dotvárali trávnaté čistinky, veľké balvany a v diaľke sa ozývajúce mučanie kráv. Vedel by som si predstaviť, že by som si na takomto mieste postavil dom a býval ďaleko od civilizácie. Chodník nás previedol celým lesom, pri čom sme neustále stúpali a klesali. Keď sme opustili stromy, ostávalo nám už len trochu dlhšie stúpanie do sedla cez kríky a vresoviská, ktoré nám však vďaka novým výhľadom vôbec nevadilo. 

Keď sme konečne prišli do sedla Foce d'Astra, zaujala nás nenápadná murovaná budova. Skúsili sme otvoriť dvere, a na naše prekvapenie sa za nimi nachádzala kvalitne vybavená turistická útulňa s krbom, stolom a pričňami na spanie. Okrem rôzneho vybavenia malej kuchynky sa za dverami nachádzala aj sprcha, ktorá však nefungovala. Potrubie, ktoré bolo natiahnuté od útulne k prameňu vo svahu nad ňou bolo totiž prerušené. V čase najväčšej slávy, keď ešte všetko fungovalo ako má, by ste ťažko hľadali luxusnejšie ubytovanie zadarmo. 

Skromne vyzerajúca budova v sedle Foce d'Astra

Po prieskume budovy sme pokračovali chodníkom, ktorý začal klesať trávnatými lúkami naspäť k lyžiarskemu stredisku. Cestou sme míňali kone, no najväčším „zážitkom“ bolo pre nás stretnutie s polodivokými prasatami. Čierne prasce sa síce tvarom podobali našim domácim, mali však čiernu srsť, vďaka ktorej sa podobali aj na divoké. 

Chvíľu sme sledovali dvojicu, ktorá práve rozrývala trávu, ďaleko od najbližšieho osídlenia. Očividne sme ich veľmi nezaujímali, keď sme sa priblížili bližšie, len sa o pár metrov posunuli. Iné to však bolo so stádom malých prasiatok (5 kusov), ktoré sme vyplašili o kus nižšie. Prasiatka sa rozutekali smerom k potoku, pri čom sa jedno šmyklo a s kvičaním doň spadlo. Komická situácia nastala, keď sa chcelo zdvihnúť z chrbta, ale bolo veľmi nemotorné. 

Po návrate do strediska boli takmer štyri hodiny poobede. Aj keď bola trasa napísaná na necelých päť hodín, nám to trvalo takmer osem (občas sa treba aj zastaviť a užiť si výhľady). Dali sme sa trochu dokopy, obliekli si čisté (skoro čisté) oblečenie a vyrazili naspäť po ceste, na ktorej sme večer skoro zrazili somára. Ako sme správne počas tmavej noci predpokladali, z cesty boli úchvatné výhľady na okolie a aj do hlbokej rokliny, ponad ktorú viedla. 

Vrátili sme sa naspäť do Bastelice s tým, že si trochu prezrieme kamenné mesto. Nakoniec sme ho len tak prešli autom cez úzke uličky. Podarilo sa nám nájsť veľké kamenné umývadlá a nádrže, ktoré v minulosti slúžili pre celú dedinu. Keďže bola voda pitná, doplnili sme si kanister, ktorý nám slúžil na varenie a hygienu, keď sme sa rozhodli spať v aute. Podobné vodovody sa dali nájsť v každej dedine, či už boli historické, alebo novo vybudované. Pár krát sa nám stalo, že sme našli podobné miesto aj pri hlavnej ceste mimo obývaných oblastí. Voda bola pitná skoro všade a ak nebola, informovala o tom náležitá výstražná tabuľa. 

Polodivoké prasa

Z Bastelice nás čakal nekonečný, 114 kilometrov dlhý presun, do dediny Pianottoli-Caldarello. Pôvodne sme nevedeli, kde presne budeme spať, mali sme len zvolenú oblasť, do ktorej sa bolo treba presunúť. Kľukatá cesta cez mnohé pohoria ubiehala pomaly, našťastie sme prechádzali jedným z hlavných ťahov, a tak bola aspoň dostatočne široká. Míňali sme zaujímavé mestá a dediny ako Olmeto, Propriano, či Sartène. 

Po vyše dvoch hodinách jazdy sme konečne prišli na miesto a našli vhodný kemp, ktorý ležal za dedinou Pianottoli-Caldarello, neďaleko od pláže. Danka si našťastie myslela, že je pláž ďalej ako reálne bola. V kempe som zaplatil za dve noci, ako som jej po posledných dvoch dňoch v aute sľúbil. Opäť sa dostavil známy jazykový blok, chlapík na recepcii mi na väčšinu mojich anglických pokusov odpovedal po francúzsky. 

Rukami nohami sme sa nejako dohodli, no čerešničkou na torte bolo, keď mi nadiktoval po francúzsky kombináciu čísel a písmen, ktoré otvárali závoru v kempe. Keď videl, že mu nerozumiem, snažil sa mi napísať kombináciu na papier, jeho „krasopis“ bol však problém rozlúštiť. Keď sa mi to podarilo, mohli sme odparkovať auto, postaviť stan a oddýchnuť si pred ďalšou túrou, ktorá nás ráno čakala. V pláne bol známy viklan Uomo di Cagna, ktorý balansuje na vrchole 1217 metrov vysokej hory. 

Profil trasy do údolia Pozzi