Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
11.02.2021 06:06:12

Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Neplánovaný návrat na Slovensko

Trajekt, ktorý nás viezol z Korziky zakotvil v talianskom Livorne krátko po deviatej večer. Keďže sme sa na ostrove nalodili medzi prvými, naspäť na európskej pevnine sme vystupovali medzi poslednými. Mali sme v pláne potiahnuť čo najdlhšie do noci, aby sme sa priblížili k Dolomitom, v ktorých sme chceli stráviť najbližšie tri dni vysokohorskou turistikou. Čakalo nás vyše 400 kilometrov, ktoré sme chceli zvládnuť po okresných cestách mimo diaľnice. Naivne som veril, že to v noci zvládneme. 

Vyrazili sme smerom na slávnu Pisu, ktorá leží necelých 30 kilometrov za Livornom. Navigácia nás viedla cez mesto, len 100 metrov okolo Šikmej veže, ktorá však ostala pred našimi zrakmi ukrytá za mestskými hradbami. V ceste nám stálo ešte jedno veľké mesto, Lucca, za ktorým nasledovala nekonečná cesta cez nocou skryté Severné Apeniny.

Cez neustále serpentíny, strmé stúpanie a dážď cesta ubiehala naozaj pomaly. Prešli sme najvyššie položené horské sedlo Passo delle Radici (1529 m n.m.), za ktorým začalo klesanie smerom na Modenu. Danka dávno bezstarostne zalomila a rezká hudba ktorú v aute bežne počúvam ma začala pomaly uspávať. Zastavil som na rozšírenej krajnici a pozrel sa do appky park4night, pomocou ktorej sme často hľadali opustené miesto na prespanie v aute. Široko-ďaleko nič nebolo. 

Najbližšie miesto, ktoré ma zaujalo bolo na odstavnom parkovisku v mestečku Castellarano, ktoré bolo 50 kilometrov ďaleko. Na úžasných vedľajších cestách to znamenalo vyše hodinu jazdy. Aby som nezaspal za volantom, musel som chtiac-nechtiac zobudiť Danku, aby sa so mnou bavila. Na parkovisko sme dorazili po druhej v noci, čo bol najvyšší čas na rozloženie spacákov. 

Auto, ktoré bolo takmer tri týždne naším domovom

O siedmej ráno sme sa zobudili na budík a s raňajkami sme si hlavu veľmi nelámali. Hoci som spal len pár hodín, nemal som problém okamžite vyraziť na ďalšiu cestu. Zamierili sme okolo Modeny a Mantovy k vyhľadávanému jazeru Garda. Od jazera sme chceli pokračovať do Bolzana, kde sme mali v pláne navštíviť prírodné pyramídy, Danka však našla veľký problém, ktorý nám pokazil plány. Celé územie Dolomitov hlásilo na najbližšie dni silné dažde. Vedeli sme, že z turistiky nič nebude, a tak ostávalo vymyslieť, čo urobíme ďalej. 

Navrhol som presun do Rakúska, kde to vyzeralo nasledujúce dni oveľa lepšie, stále nám však ostával dnešok, ktorý sme nechceli stráviť celý iba cestou. Po rýchlom skúmaní mapy bola prvá zastávka na svete. Madonna della Corona. Tento nádherný fotogenický kláštor zo 16. storočia leží v horách východne od jazera Garda a je unikátny najmä svojou polohou. Bol vybudovaný v previse neprístupnej skalnej steny pod horou Baldo a leží v nadmorskej výške 775 metrov. 

Do kláštora sa dá dostať viacerými cestami, tie novšie vedú z vrchu útesu a umožňujú celkom ľahký a rýchly prístup. Pôvodná však vedie zospodu z dediny Brentino a návštevníci musia absolvovať viac ako dvojhodinovú túru s vysokým prevýšením. Zvolili sme si ľahší variant. Cesta z vrchnej časti útesu sa dala absolvovať buď po schodoch, alebo asfaltovej ceste. Najmä pre starších návštevníkov je k dispozícii aj kyvadlová doprava, ktorá premáva od parkoviska pred vstup do kláštora.

Kláštor, ktorý stojí uprostred vysokého útesu, pod skalným previsom

Vstup do kláštora je v podstate dlhý tunel vysekaný do skaly, za ktorým vás privíta pár menších budov. Dominantou celého komplexu je veľký kostol, ktorý pôsobí svojou kombináciou bielej a bledožltej farby na stenách jednoducho, má však pestrú výzdobu pozostávajúcu zo sôch a rôznych iných relikvií. Z nádvoria kostola býva nádherný výhľad na okolité útesy a na dno hlbokej doliny, nám však tieto výhľady zakrylo prevládajúce sychravé počasie. Cestou k autu sme si prešli všetky zastavenia krížovej cesty, na ktoré môžete naraziť cestou po asfaltke. Priznávam, že som zarytý ateista, mám však rád takéto náboženské stavby a komplexy. Beriem to ako kus histórie, ako memoriu na to, čo dokážu ľudia s presvedčením a silnou motiváciou vybudovať. 

Po návrate do auta sme pokračovali do Bolzana. Začalo pršať tak husto, že sme sa rozhodli už nikde nazastavovať. Stále som naivne dúfal, že sa počasie umúdri a podarí sa nám vybehnúť na pyramídy, no pri príchode do hlavného mesta Južného Tirolska sa nádej vytratila. Aj keď sme vystihli okno v ktorom nepršalo, panovala nízka oblačnosť, ktorá by viditeľnosť pri pyramídach znížila na pár metrov. Rozhodli sme sa preto pokračovať ďalej. Pár kilometrov za mestom Brixen sme si všimli zaujímavé budovy, ktoré vyzerali z diaľky ako veľký kláštor obklopený vinicami. Opäť prestalo pršať, čo bola tá najlepšia zámienka na rýchlu zastávku. 

Úplnou náhodou sme sa ocitli vo veľkolepom opátstve Novacella, ktoré je jedným z najväčších a najvýznamnejších kláštorov Južného Tirolska. Bol založený v roku 1142 a po otvorení kláštornej školy sa stal jedným z najdôležitejších stredísk vzdelávania. Je obklopený najsevernejšou vinárskou oblasťou Talianska, vďaka čomu mal aj veľký hospodársky význam. Návštevníci tu nájdu nádherné upravené nádvoria, múzeum, rôzne fresky či jedinečnú rokokovú knižnicu. Ako to však u nás býva zvykom, prišli sme mimo otváracích hodín. Napriek tomu sme si prehliadli všetky exteriéry a nádvoria, zatvorené bolo len múzeum a knižnica. Rozsiahly areál v nás zanechal silné dojmy, a aspoň sme sa mohli utešovať tým, že sme nepremárnili celý deň iba cestou.

Nádherné nádvorie v opátstve Novacella

Ostávalo nám posledných sto kilometrov do rakúskeho Lienzu. Improvizovaný plán bol jasný, vyraziť ráno do Gailtaler Alpen, takzvaných Lienzkych Dolomitov, ktoré som pred tým už navštívil. Vedel som, že ak predpoveď počasia pre Rakúsko nesklame, čakajú nás špičkové výhľady. Opäť sme využili aplikáciu park4night, v ktorej sme si našli tiché parkovacie miesto na parkovisku uprostred lesa, neďaleko Lienzu. Okrem nás tu parkoval jeden veľký karavan, ktorého majitelia sa určite v noci netiesnili na sedačkách, ale spali natiahnutí v teplej posteli. 

V noci teplota klesla na dva stupne, čo pre spanie v aute nie je ideálne. Hlavne po toľkých dňoch strávených v teplom stredomorskom podnebí. Predpoveď počasia vyšla, avšak pri pohľade na zasnežené vrcholky okolitých Álp (snehu bolo menej, ako sa nám na prvý pohľad zdalo) a na zababušenú Danku, ktorej je večne zima, mi bolo jasné, že sa žiadna túra konať nebude. Aj keď sme na Korziku vyrazili až v polovici septembra, vďaka neustálym vysokým teplotám sme si ani neuvedomili, aký je dátum. Keď sme potom druhého októbra uvideli sneh v Alpách, boli sme prekvapení, kde sa tu cez leto (pre nás to bolo ako leto) vzal. 

Po krátkej konverzácii a okúsení vonkajšieho chladného vzduchu sme sa dohodli, že to nebudeme siliť. Aj keď nám ostávali dva dni dovolenky, rozhodli sme pre návrat domov už dnes večer. Jednak pre to, aby sme boli aspoň deň doma pred opätovným návratom do práce, jednak pre to, že sme neboli na takúto zimu psychicky pripravení. Ostávalo rozhodnúť, ako strávime posledný deň. Pri takejto improvizácii nám ako vždy dokonale poslúžila mapa.

Zastávka na hrade Bruck

Našou prvou zastávkou bol stredoveký hrad Bruck, ktorý je dominantou Lienzu. V hrade sa nachádza múzeum, v ktorom mal počas našej návštevy veľkolepú výstavu Albin Egger-Lienz, známy rakúsky maliar, ktorý žil a maľoval koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Okrem veľkej zbierky obrazov sme si prehliadli bohato zdobenú kaplnku a zbierku dravcov, žijúcich v okolí mesta. Danka bola pohotová a načítavala QR kódy, ktoré boli pri každom dravcovi. Z mobilu sa ozval zvuk, aký dravec vydáva. Čerešničkou našej návštevy bol výstup na hradnú vežu, z ktorej sú ďaleké výhľady na mesto aj okolité masívy. 

Po návšteve hradu sme zamierili domov. Hneď ako sme opustili mesto nám po ľavej strane cesty udreli do očí dve mohutné kamenné veže, oproti ktorým stála na pravej strane cesty hranatá budova s veľkým nápisom Aguntum. Zo zvedavosti sme zastavili a skúsili nahliadnuť dnu. Ocitli sme sa uprostred rozľahlého archeologického náleziska. Starorímske Aguntum bolo významným prosperujúcim mestom, ktorého základy siahajú až do polovice prvého storočia pnl. 

Výhľad ma staré rímske kúpele

Prešli sme si múzejnú zbierku, v ktorej sú stovky rôznych nájdených predmetov. Prekvapila nás najmä prepracovaná virtuálna realita, vďaka ktorej sa mohol návštevník prechádzať ulicami mesta, v dobách jeho najväčšej slávy. Z múzea sme zamierili do rozpadnutých ulíc mesta, v ktorom sme si čítali informačné tabule s popisom a použitím jednotlivých budov. Najviac nás zaujala celkom zachovalá budova kúpeľov. Povinnosťou bol aj výstup na vyhliadkovú vežu, odkiaľ sú vidieť základy mesta ako na dlani. Po prehliadke sme sa ešte vrátili naspäť do múzea, kde sme sa trochu vyblbli s lacnými dobovými kostýmami. Danka ma chcela navliecť do legionárskeho brnenia, do ktorého sa mi ale nepodarilo nacpať. Buď boli kostýmy šité pre deti, alebo neboli rimania taký urastení chlapi ako ja. 

Ostával nám už len návrat domov a spomínanie na všetko, čo sme na našom roadtripe do stredomoria zažili. Či už to bola prietrž mračien na Monte Cinte, pokazená navigácia, blúdenie v tŕňoch, nočný prepad od polodivokého prasaťa, hľadanie miest na prespanie, neustála improvizácia ale predovšetkým nádherné hory a príroda. Spomienky na chvíle, ktoré sme zažili nám už nikto nezoberie. A poučenie do budúcna? Cez Taliansko už jedine po diaľnici. 

Predchádzajúce časti 

1. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Perla Stredomoria na dosah

2. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kolíska renesancie a chladné ráno na Stredozemnom mori

3. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Monte Cinto a boj o život

4. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Najkrajší výhľad na západné pobrežie ostrova

5. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Pekelné poobedie na Capo di Muro

6. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V magickom údolí obklopenom horami

7. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kamenný chaos a krvavé popoludnie v nádhernej divočine

8. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Nočný prepad a historické mesto na útesoch

9. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Malebná rieka v objatí skalnatých masívov

10. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V srdci ostrova s nekonečným výhľadom

11. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Horské panorámy z vrcholu jedinej vnútrozemskej citadely ostrova

12. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Mohutný skalný most ukrytý pred turistami

13. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Posledné dni na ostrove