Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
07.04.2019 09:23:58

Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kamenný chaos a krvavé popoludnie v nádhernej divočine

Ráno som sa zobudil plný očakávania a nadšenia z toho, že konečne uvidím Uomo di Cagna, viklan, ktorý balansuje na vrchole 1217 metrov vysokej hory. Považoval som ho za jeden z hlavných cieľov nášho tripu cez Korziku. Danka pravdepodobne nezdieľala rovnaké nadšenie ako ja, ale veľmi proti ďalšej túre neprotestovala. Vítanou zmenou bolo, že sme nemuseli baliť stan, večer sme sa totiž plánovali vrátiť a stráviť v kempe pod dedinou Pianottoli-Caldarello ďalšiu noc.

Cesta z kempu do malej kamennej dedinky Giannuccio trvala len pár minút. Viedla nádhernými zelenými horami, z ktorých vytŕčali hladké balvany a skaly. Auto sme odparkovali pri miestnom kostole, od ktorého sme o pol deviatej ráno vyrazili na túru. Veľké a viditeľné značky v dedine nás bez problémov naviedli na správnu cestičku do hôr, ďalej však značenie chýbalo, alebo bolo veľmi vyblednuté. 

Pomalým tempom sme stúpali pri kamennom oplotení, popri ktorom boli ťahané plastové rúry, privádzajúce horskú vodu z niekoľko stoviek metrov vzdialených prameňov do dediny. Na rozdiel od ostatných častí Korziky boli zarastené svahy okolo Giannuccia veľmi vlhké, čo nás dosť prekvapilo. Keď sa nám podarilo dostať vyššie od posledných domov a oplotení, začal sa chodník zužovať. Predieral sa cez nízke stromy a macchiu, pásmo pichľavých a nepriechodných kríkov, ktoré sa na ostrove vyskytuje od pobrežia až do výšky 1500 metrov. 

Úzka cestička cez macchiu

Cestička tu vytvorila akýsi magický tunel, v ktorom sme museli prekračovať veľké kamene a pri tom dávať pozor na visiace výhonky plné tŕňov. Lemovali ju kríky Jahodovca obyčajného (Planiky obecnej - Arbutus unedo), ktorý je rozšírený v oblastiach Stredozemného mora. Zdobili ho zelené, žlté a červené bobule, ktoré dozrievajú dva roky. Zrelé červené plody nemajú výraznú chuť, sú ale cenené pre vysoký obsah cukru. Vyrába sa z nich pálenka, víno, džemy, zaváraniny a okrem toho je to výborná včelárska rastlina, s využitím v prírodnej medicíne.

Po necelej hodine stúpania sme objavili prvú vyhliadku, z ktorej boli vidno vzdialené oranžové strechy v dedine. Zo zelených kopcov naokolo vytŕčali skalné útvary, okolo ktorých sa začali zaťahovať nízke oblaky. Ako meteorológ amatér som vďaka nadmorskej výške skonštatoval, že by na vrchole mohla byť inverzia (ak by som sa zmýlil, nič by sme nevideli). 

Chodník začal stúpať prudším terénom, ktorý nás spomaľoval (minimálne mňa). Aj keď sme štandardne vyrážali na túru ako prví, po chvíli nás začali dobiehať ľudia, ktorí vyrážali po nás (už sme si zvykli). Keď sa terén trochu umúdril, narazili sme na redšie kríky s veľkými balvanmi a výhľadom, kde sme sa zložili na malú desiatovú pauzu a užívali si výhľad na zarastené vrcholky. Medzitým nás predbehli ďalší starší turisti, ktorí vyzerali celkom zničene. Podobali sa na skupinku, ktorú sme streli pri výstupe na Monte Cinto, a tak isto sa nezastavovali, aj keď prestávku očividne potrebovali. 

Arbutus unedo

Pár metrov vyššie od prestávkového miesta začala príjemná plošina, ktorá bola zarastená prevažne borovicovým lesom. Paradoxne nás však medzi borovicami zaujal mohutný dub, ktorý rástol uprostred turistického chodníka. Cestička viedla terénom s minimálnym stúpaním a po pár minútach nás vyviedla zo stromov na malú čistinku. Tu sa nám prvý krát ukázali skalnaté vrcholky, ktoré boli naším cieľom, no vzápätí ich zakryli oblaky. Dominujúce stromy a kríky ustúpili a nahradili ich obrovské balvany, ktoré boli všade naokolo. Sledovali sme žltú značku, ktorá nás viedla priamo medzi ne.

Kamenný chaos

Konečne to začalo byť trochu zaujímavé, preliezanie veľkých a hladkých kameňov som si nesmierne užíval (neviem či môžem to isté povedať aj o Danke), výhľad nám však stále zakrývali kríky. Stúpali sme krkolomným terénom asi 20 minút, keď sa konečne objavili výhľady, na ktoré som čakal celý deň. Skalnaté vrcholky vytvorené z hladkých žulových balvanov vytŕčali ponad oblaky presne ako som predpovedal (dúfal a veril). Po chvíli sme prišli k smerovníku, ktorý ukazoval tri hodiny naspäť do Giannuccia a pol hodinu na Uomo di Cagna. Nekonečný príbeh o stúpaní skončil, už na nás čakal iba vrchol. 

Posledných 500 metrov stúpania mi prišlo celkom vtipných. Najskôr dobré značenie vystriedali kamenní mužíci, čo nie je pri turistike v pohoriach Korziky nič nevšedné. Problém bol v tom, že čím bližšie sme boli k vrcholu, tým viacej ciest označených kamennými mužíkmi pribúdalo. Aj keď všetky viedli pravdepodobne na to isté miesto, celkom nás to zmiatlo. Dostali sme sa až na rovnejšiu plochu medzi vrcholmi, kde stáli aj ostatní turisti. Mňa zaujala obrovská skalná brána, ktorú som si musel prezrieť zblízka. 

Inverzia počas stúpania k vrcholu

Keď som sa vrátil naspäť k ostatným turistom, nepodarilo sa mi nájsť žiadnu označenú cestu, ktorá by nás doviedla až na vyhliadku pred balvan. Očividne ani označená nie je, cesta k balvanu je totiž vhodná len pre najskúsenejších, ktorí nemajú problém s pohybom na skalách. V jednom turistickom sprievodcovi pomenovali vrcholové partie túry ako "žulový chaos" a mám pocit, že to úplne trafili. Ako som tak obchádzal balvany, z ktorých niektoré boli väčšie ako auto či dodávka a boli poprehadzované krížom-krážom, našiel som vhodnú trasu, ktorou by to zrejme išlo (cestu si nájdem alebo spravím). 

Išiel som napred a kontroloval priechodnosť. Danka ma nasledovala, ale občas som jej musel ukázať inú cestu, dlhšie nohy predsa len vylezú vyššie ako kratšie. Keď sa nám podarilo dostať do žľabu pod vrcholom, bolo stúpanie viac-menej jednoznačné (nie však menej náročné). Trvalo mi asi 20 minút, kým som sa prebojoval do malého sedla pod vrcholom. Zatiaľ čo Danka ešte bojovala v žľabe, našiel som "vhodnú" cestu na vyhliadku (trochu lezenia predsa nezaškodí). 

Konečne som sa dostal najvyššie, ako sa bežní turisti dostanú. Predo mnou bol luxusný výhľad na balansujúci kameň, ktorý je zároveň vrcholom 1217 metrov vysokej hory. Aj keď sa na fotkách nezdá veľký, reálne môže byť tak osem metrov vysoký. Chvíľu som si užil výhľad s oblakmi, ktoré sa ťahali všade naokolo, no vzápätí som zliezol naspäť do žľabu, aby som ukázal Danke cestu. Spolu sme opäť vystúpili nebezpečným terénom na vyhliadku, kde mi Danka zapózovala na povinné fotky. 

Majestátny viklan Uomo di Cagna

Návrat cez "žulový chaos" a skákanie z kameňa na kameň som si nesmierne užíval, čo sa však nedalo povedať o turistoch, ktorí išli oproti nám. Keď som zostupoval cestou, ktorou by nikto normálny nešiel (od normálneho mám ďaleko), pobavila ma francúzska turistka, ktorá sa snažila kolenačky prepchať cez úzku dieru medzi balvanmi, aj keď vedľa mala lepšie priechodný terén. Keď ma uvidela, snažila sa vyraziť mojím smerom, na čo som jej horko ťažko po anglicky vysvetlil, aby to nerobila (tú cestu by oľutovala). 

Keď sa nám podarilo dostať z balvanov, vyrazili sme po chodníku (jednom z mnohých) naspäť k autu. Ako sme zostupovali z vrcholu, pridal sa k nám malý pes, ktorý nemal široko-ďaleko žiadneho majiteľa. Ani turisti, ktorí prechádzali okolo o neho nejavili žiadny záujem. Chvíľu nás sprevádzal, no keď sme našli príjemné miestečko v tieni pri ktorom sme zastavili kvôli obedu, opustil nás (chvíľu sa motal okolo a potom zmizol chodníkom ďalej smerom k autu). 

Aj blbý nápad je nápad

Počas obeda mi v hlave čoraz viac rezonoval nápad, aby sme sa nevracali naspäť tou istou cestou. Vďaka svojim dokonalým presvedčovacím schopnostiam som naň ukecal aj Danku. V turistickom sprievodcovi, ktorého sme mali so sebou bola popísaná alternatívna zostupová trasa, ktorá vedie od smerovníka pod vrcholom, cez nádhernú náhornú plošinu a sedlo Col du Monaco naspäť do Giannuccia. Cesta do sedla mala byť v poriadku priechodná, ďalej však bolo v knihe napísané, že je občas neprehľadná, nejednoznačná a vyžaduje dobrú orientáciu v teréne. Ja predsa dobrú orientáciu v teréne mám, tak by to nemal byť žiadny problém (myslel si a zmýlil sa).

Výhľad na žulové hory, ktorými sme sa mali vrátiť naspäť k autu

Keď sme sa naobedovali, zostúpili sme ku smerovníku, za ktorým bol vyšliapaný neoznačený chodník. Viditeľná cestička nás viedla cez malebnú plošinu, ktorá bola celá zarastená papradím. Príjemný terén medzi balvanmi viedol čoraz hlbšie do útrob čarovného pohoria, kde sa nám ukazovali jedinečné výhľady na divokú prírodu. Neprítomnosť akýchkoľvek ľudí bola len čerešničkou na torte. 

Po pol hodine pomalého klesania cez vyššie kríky sa nám otvoril výhľad na ploché údolie, ktorým sme mali zostupovať naspäť do dediny. Chodník pokračoval do sedla, kde sa otočil a podľa mapy klesal priamo pod nami. Neďaleko nás bola skratka, ktorou sa naň dalo dostať. Keď sme ju však našli (aspoň si myslím, že to bola ona) bola zarastená, no napriek tomu sme sa rozhodli, že sa cez ňu prederieme do doliny (prvá chyba). 

Na dne doliny sme naozaj objavili viditeľný chodník, treba však povedať že vyzeral dosť zanedbane. Vysoké kríky spolu s tŕňami vytvárali úzku cestičku, ktorej prejdenie bolo dosť bolestivé. Danka sa rozhodla, že vymení kraťase za nohavice a nebola nadšená z toho, akou cestou som ju ťahal. Povedal som jej, že si tento nepríjemný úsek prejdem a zakričím jej či to je ďalej v poriadku, alebo sa otočíme. Keď som sa dostal na druhú stranu porastu, chodník sa zdal priechodný, a tak som jej zakričal, že budeme pokračovať (druhá chyba). 

Výhľady z cesty do sedla Col du Monaco

Sprievodca ktorého sme používali je síce kvalitne napísaný, lenže päť rokov starý. Respektíve je to tretie rozšírené vydanie čo znamená, že niektoré informácie v ňom môžu byť staré vyše desať rokov, čo bol zrejme tento prípad. Chodník bol síce zo začiatku viditeľný, no čím viac sme traverzovali nad údolím, tým viac sa strácal až úplne zmizol. Všadeprítomné malinčie a tŕne boli len bonusom.  Premýšľali sme nad návratom, no zašli sme už priďaleko. Návrat k smerovníku by nám zabral tak hodinu a k tomu ďalšie tri k autu. Touto cestou (ak ju nájdeme) by to trvalo maximálne dve a pol. Danka by sa aj tak radšej vrátila, no ja som trval na tom aby sme pokračovali (tretia chyba). 

Postupne sme sa predierali cez kríky miestami, kde sme si mysleli že vedie chodník. Občas sme aj narazili na rozpadnutého kamenného mužíka, ktorý bol jasným dôkazom toho že tu cesta niekedy (v minulom storočí) bola. Občas sme nevedeli nájsť vôbec žiadny náznak chodníka a len sme sa motali hore-dole, až sa nám podaril nájsť správny smer. Až tu sme vlastnou krvou pochopili, čo je to macchia a že všetko na Korzike má tŕne (stromy majú tŕne, kríky majú tŕne, listy majú tŕne, dokonca aj tŕne majú tŕne). 

Dlho sme traverzovali neprehľadným a nepriechodným terénom pripomínajúcim džungľu. Podľa mapy sme mali čoskoro začať klesať, no keď som túto skutočnosť oznámil Danke, bolo na nej vidieť, že už rezignovala, a ak ju dovediem bezpečne k autu, zrejme zavesí svoju turistickú kariéru na klinec a mňa tiež. 

Jediný výhľad, ktorý sa nám ukázal počas zostupu zabudnutým chodníkom

Po chvíli začalo strmšie klesanie skalnatejším terénom. Zostúpili sme až do ostrej zákruty, kde bol chodník viditeľne vybudovaný z kameňa. V minulosti musel byť používaný často, kamenná stena však bola na polovicu zrútená, čo priechodnosť o dosť sťažilo. Zaujímalo by ma, či chodník prestali používať kvôli tomu, že sa stena zrútila, alebo sa stena zrútila pre to, že chodník prestali používať. 

Za týmto úsekom začali pichľavé kríky ustupovať a náš postup sa stal vďaka viditeľnému chodníku oveľa rýchlejším. Čím viac sme klesali do údolia, tým viacej sa vo svahoch objavovali pramene a potôčiky. Keď sme narazili na veľkú betónovú šachu s prasknutým poklopom, z ktorého silným prúdom vyvierala voda, vedeli sme, že sme neďaleko dediny. Dali sme si malú prestávku a studenú vodu využili na osvieženie a zmytie slaného potu. Danka sa so mnou do konca začala baviť, čo bolo dobré znamenie (možno si ma ešte chvíľu nechá). 

Po hodinách bojovania sme sa konečne napojili na širokú cestu, ktorá viedla naspäť do dediny. Ľudia ktorých sme v dedine míňali nechápali, odkiaľ z toho smeru ideme. Na križovatke s oficiálnou trasou sme narazili na skupinku turistov, pri ktorých kráčal malý pes z vrcholu. Zrejme si našiel majiteľa, alebo sa len pridal k okoloidúcim. Zničení sme sadli do auta s jasným zámerom. Vrátiť sa do kempu, dať si sprchu a odpočívať pred ďalším dňom.

Profil trasy k viklanu Uomo di Cagna