Epic blog from

Čím hlbšie sme sa dostávali do útrob tiesňavy, tým krajšie pohľady nám korzická príroda ponúkala. Okolité skalné veže, hladké kamenné bloky, hustá vegetácia a čistý potok vytvárajúci jazierka a malé vodopády boli balzamom pre dušu. V bezpečí hlbokej doliny sme úplne zabudli, aký silný vietor všade naokolo fúkal. 

Zhruba v strede trasy stál obrovský balvan s veľký previsom, pod ktorý sa dalo v prípade dažďa schovať. Tu začala byť trasa dosť neprehľadná. Chodník bol označený len nenápadnými kamennými mužíkmi a navyše tu mali svoje značky aj sprievodcovia kaňoningu, ktorí väčšinou začínajú nad najvyšším vodopádom na konci kaskád. Neboli sme si úplne istí, kadiaľ sa vybrať, a tak sme zvolili strmé stúpanie po ľavej strane rieky (samozrejme sme mali ísť po pravej). 

Aj keď sme kráčali po viditeľnej trase, po tom, čo sme začali stúpať vysoko nad rieku bolo jasné, že nejdeme dobre. Vytiahol som mobil, skontroloval trasu na mape a moje obavy sa naplnili. Chodník viedol druhou stranou. Vrátili sme sa k rieke a našli miesto medzi dvoma kaskádami, kadiaľ sa dalo prejsť na druhú stranu (príliš bezpečné to nebolo). Tu sme narazili na druhý chodník, ktorý bol označený kamennými mužíkmi. 

Chvíľu som si bol istý, že ideme správnym smerom k vodopádu na konci údolia, keď sme však začali opäť stúpať vyššie od rieky, začal som pochybovať. Nakoniec sme skončili na vyhliadke, odkiaľ bol vodopád vidieť (zase sme sa stratili). Usúdili sme, že niekde pod nami musí byť iná cesta, kvôli ktorej sa budeme musieť vrátiť pár metrov naspäť. Pred tým sme si však sadli, vytiahli zabalené oriešky a z výšky sledovali skupinku, ktorá sa práve chystala zlaňovať útes po ľavej strane vodopádu. 

S návratom sme sa nemýlili, druhý chodník sme našli bez problému (na druhý pokus, kto vie kam by nás ten prvý zaviedol). Zrazu sme sa ocitli na dne kaňonu, obklopení vysokými hladkými balvanmi, pomedzi ktoré sa predierala voda. Nižšie po prúde boli vymyté hlboké vane, ktoré priam vyzývali k tomu, aby do nich človek skočil (keby bolo teplejšie a keby som mal rád vodu). Vyššie po prúde bolo väčšie jazierko, nad ktorým sa opaľoval mladý pár. 

Danka si sadla na balvan s výhľadom na vodu. Ja som zatiaľ vybehol niečo vyššie po prúde, aby som mal dobrý výhľad na vodopád. Slovo vodopád, je však trochu prehnané. V skutočnosti je to len vysoká šikmina, po ktorej steká voda bez toho, aby sa odlepila od skaly. Chvíľu sme sa zdržali, než sme vyrazili na cestu späť. 

Pri ceste naspäť sme už nemali problém s hľadaním chodníka. Vrátili sme sa po vlastných stopách a v mieste, kde sme predtým prešli z druhej strany rieky sme našli kamenných mužíkov, ktorí nás viedli neznámym terénom. Vyšli sme priamo oproti obrovskému balvanu s previsom, pri ktorom sme začali prvý raz blúdiť. Prešli sme cez rieku a keď som sa obzrel späť, nebola správna trasa takmer vôbec rozoznateľná (niet divu že sme ju na prvý krát nenašli). 

Cestou k autu sme míňali veľa turistov, ktorí išli do kaňonu obutí a oblečení, ako by sa chystali na pláž. Pri pohľade na odhalené prsty v sandáloch, či dokonca žabky, s ktorými sa predierali cez skalnatý terén som nevedel pochopiť, ako niektorí ľudia pri „plánovaní“ túry vlastne premýšľajú. 

Sedlo v ktorom sme parkovali sa medzičasom zaplnilo autami. Vietor stále neutíchol, tak sme premýšľali čo s načatým dňom. Navrhol som Danke pláž (aj keď som tušil, že to dnes na kúpanie nebude), s ktorou súhlasila. Cesta nás zaviedla až k pobrežiu do dediny Solenzara, za ktorou sme odbočili k moru. Silné vlny bičovali pobrežie, na kúpanie to naozaj nebolo. Chvíľu sme posedeli a omočili nohy. 

Po návrate do auta sme usúdili, že by bolo dobré začať hľadať miesto na spanie. Aj keď do zotmenia ostávali dve hodiny, mali sme pred sebou dlhú cestu cez odľahlé korzické dedinky a nekončiace serpentíny. Nemali sme ani presný plán, kde budeme spať, vedeli sme len, kde chceme ráno začať túru. 

Po dlhej jazde a pár zastávkach pri nevyhovujúcich miestach na spanie v aute sme nakoniec dorazili do dedinky Ghisoni, v ktorej sme náhodne objavili otvorený kemp (nie je samozrejmosť na konci septembra). Okrem nás tu boli ubytovaní štyria ľudia, ceny boli priateľské, vybavenie obstojné a majiteľ samozrejme nevedel dobre po anglicky. Boli sme len pár kilometrov od začiatku túry na Monte Renoso (2352 m n.m.), ktorú sme mali v pláne na ďalší deň. Lepšie miesto sme ani nemohli nájsť.