Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
12.11.2018 06:48:43

Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Perla stredomoria na dosah

Nespomínam si presne, ako a kedy sa nám zrodil v hlave nápad na návštevu Korziky. Myslím že to bolo niekedy po Veľkej noci, keď už bolo jasné, že nenašetrím do leta dostatok peňazí na Kirgizsko. Museli sme vybrať náhradnú a lacnejšiu alternatívu, ktorá musela spĺňať základné kritérium, ktorým sú vysoké hory. Danke napadla Kozika, ktorú som mal v hľadáčiku už dávno, zatiaľ som ju však úspešne obchádzal. Nápad sa mi hneď zapáčil, slovo dalo slovo a bolo rozhodnuté.

Keďže máme obaja zamestnanie z ktorého sa dá uvolniť na dlhšie ako sú dovolenky bežných smrteľníkov, zhodli sme sa na tom, že sa nám neoplatí ísť na menej ako 19 dní. S tým sa však nestotožňoval nikto z mojich priateľov, ktorý so mnou väčšinou cestujú. Chtiac-nechtiac sme nakoniec usúdili, že to bude naša prvá spoločná dovolenka vo dvojici. 

Plánovanie 

Rád využívam svoj vymedzený čas v cudzej krajine naplno, preto je pre mňa cestovanie autom jasná voľba. Jediná otázka bola, či sa viacej oplatí cestovať vlastným autom a trajektom, alebo na ostrov priletieť a požičať si auto na mieste. Obe možnosti majú svoje pre a proti. Lietadlom ste rýchlejší, cesta vás však vyjde drahšie. Presun cez Taliansko zaberie viac času, cesta vás však vyjde lacnejšie. Keďže rád šoférujem, rozhodol som sa pre trajekt. 

Veľkým problémom pri plánovaní bol výber vhodného dátumu. Vždy chodíme na takúto dlhú cestu na prelome augusta a septembra, kedy sa dá ušetriť nejaká dovolenka na sviatkoch. Tento rok nám bohužiaľ vychádzal len jeden, ktorý sme aj tak nakoniec nevyužili. V práci sme mali veľkú zákazku, na ktorej som musel pracovať prvé dva septembrové týždne. Po dvoch odkladoch sme nakoniec zvolili dátum odjazdu na 15. septembra, čo bolo trochu neskoro, ale aspoň sme sa vyhli hlavnej sezóne. Ostávalo už len naplánovať náš program na ostrove. 

Korzika, krajina vysokých hôr a nádhernej prírody
Korzika, krajina vysokých hôr a nádhernej prírody

Keď som v roku 2016 plánoval Nórsko, zabralo mi to dosť času, ale bol som pripravený na všetko. Podobne to bolo aj v roku 2017 na Islande či začiatkom roku 2018 v Rumunsku. Ako sa nám blížil termín odjazdu na Korziku, bol som stále viacej presvedčený o tom, že nemá význam niečo detailne plánovať (jednoducho som bol lenivý niečo plánovať), plány sa aj tak vždy menia za jazdy a sú veci ktoré ani najpripravenejší cestovateľ neovplyvní. Našťastie je Danka dosť prispôsobivá a vôbec jej nevadilo,že pôjdeme bez plánu. Mala len dve požiadavky, ktoré som musel splniť. Cestou zastávku vo Florencii (do ktorej sa mi vôbec nechcelo) a výstup na Monte Cinto (ktorý sme neskôr mali oľutovať), najvyššiu horu ostrova. Priznávam, že som okolo týchto požiadaviek trochu protestoval, ale nakoniec som ako správny priateľ ustúpil. 

Vyrážame

Týždeň pred odjazdom sme priebežne balili veci do auta, aby sme nič nezabudli, až konečne prišiel deň D. Situácia v práci sa vyvinula lepšie ako som čakal, tak sme odjazd posunuli o deň skôr. Plán bol vyraziť v piatok o 14:00 zo Slovenska, šoférovať do noci a dostať sa aspoň za taliansku hranicu. Plán nám samozrejme nevyšiel a nakoniec sa nám podarilo vymotať zo Záhoria až okolo 16:00. 

Hneď za Parndorfom začalo husto pršať. Dážď trval dlho do noci, čo nám výrazne skomplikovalo cestu. K talianskej hranici sme prišli okolo pol desiatej večer. Zišiel som z diaľnice na neplatenú cestu, po ktorej som chcel prejsť cez Taliansko. Z časti pre to, aby sme ušetrili za diaľničné poplatky, ktoré vôbec nie sú zanedbateľné a z časti pre zvedavosť. Mimo diaľnice sa dajú objaviť zaujímavé miesta, o ktorých nemá okoloidúci ani zdanie, o čom sme sa ďalší deň presvedčili.

Trasa, ktorou sme vyrazili na ostrov Zdroj: mapy.cz
Trasa, ktorou sme vyrazili na ostrov Zdroj: mapy.cz

Za hranicami sme potiahli ďalšiu hodinku až do dedinky Povici, kde sme si cez mobilnú aplikáciu park4night našli opustené parkovisko pod horami. Nemali sme v pláne míňať veľa peňazí na ubytovanie, keď sa dokážeme vyspať aj v aute. Navyše som bol dosť unavený zo šoférovania a bolo mi úplne jedno, kde zložím hlavu na noc. 

Cesta bez konca

Ráno pod horami bolo čarovné. Až za svetla bolo vidieť, kde vlastne spíme. Parkovisko ležalo na začiatku dlhej doliny obklopenej skalnatými vrcholmi Julských Álp. Na naše prekvapenie tu bol aj stôl a pitná voda, ktoré neboli po tme vidieť. Využili sme možnosti, ktoré nám situácia ponúkla a uvarili raňajky s príkladným stolovaním. 

Po raňajkách sme vybehli kúsok vyššie do doliny, kde stoja v širokom riečnom koryte mohutné hate. Ukázal sa nám majestátny výhľad na Monte Pisimoni (1880 m n.m.). Chvíľu sme si užili tiché ráno, kým sme vyrazili na cestu. Náš ciel bola Dankina vysnívaná Florencia, do ktorej nám ostávalo okolo 450 kilometrov. Ako sa však ukázalo, prejsť v Taliansku takúto vzdialenosť mimo diaľnice je viac utrpenie ako relax. 

Príjemné ráno na opustenom parkovisku. V pozadí  Monte Pisimoni
Príjemné ráno na opustenom parkovisku. V pozadí  Monte Pisimoni

Hneď ako sme opustili Julské Alpy, viedla nás navigácia cez Benátsko smerom na mesto Ravenna. Ak by sa ma niekto opýtal, čo je pekné na tejto časti Talianska, odpovedal by som "nič". Teda aspoň som nič z auta nevidel. Nekonečná rovina, plná miest, dediniek a nepochopiteľných dopravných obmedzení. Naša prvá zastávka bola v meste Roncade, kde nás zaujali hradby tiahnuce sa popri ceste. 

Vstupná brána bola otvorená, a tak sme nahliadli do vnútra. Očarila nás nádherný park, na konci ktorého stála obrovská vila. Nikde však neboli žiadne informácie pre návštevníkov a podľa stolov, ktoré stáli pri jednej z budov sa tu chystala svadba. Až po návrate domou som zistil, že sa dá ísť v určitých hodinách na prehliadku celého areálu, či na ochutnávku vín zo súkromných viníc rodiny Bassetti, ktorej zámok patrí. Popri hradbách sme sa ešte prešli k miestnemu kostolu, ktorý bol postavený v klasicistickom štýle. Jeho vysoká veža je dominantou celého mesta. 

Trvalo pol dňa, kým sme sa z nekonečných rovín Benátska dostali do nekonečných rovín regiónu Emilia-Romagna. Už som pomaly prestával dúfať, že objavíme niečo zaujímavé, čo by stálo za dlhšiu návštevu, keď sme zrazu uvideli vysokú vežu medzi stromami. Pohotovo som odbočil na cestu, o ktorej som si myslel že nás navedie správnym smerom, čo sa ukázalo ako správna voľba. Pred nami sa objavilo rozsiahle opátstvo Pomposa. 

Prieskum tohto starého Benediktínskeho kláštora, nám zabral skoro dve hodiny. Okrem baziliky s mozaikami z 12. storočia, vysokej veže a priľahlých budov postavených v románskom štýle tu na návštevníkov čaká aj zaujímavá múzejná zbierka s kresťanskými motívmi a freskami. Až som nemohol som uveriť, že sme takéto zaujímavé miesto našli úplnou náhodou. 

Opátstvo Pomposa očarí svojou architektúrou a historickou hodnotou
Opátstvo Pomposa očarí svojou architektúrou a historickou hodnotou 

Nečakané stretnutie

Takmer pol dňová cesta popri východnom pobreží Talianska nás konečne priviedla k mestu Ravenna, odkiaľ sme pokračovali do vnútrozemia. Pred nami ležalo mesto Faenza, v ktorom sme museli neodkladne doplniť benzín pred tým, ako vyrazíme s autom cez hory. Vtipné na talianskych čerpacích staniciach je to, že sú väčšinou bez obsluhy a aj keď obsluhu majú, tak môže mať aj dvojhodinovú prestávku.

Zastavil som na prvej benzínke, ktorú som našiel (samozrejme bez obsluhy), vložil platobnú kartu do terminálu, zadal pin a snažil sa bezúspešne spustiť stojan. Skúsil som preto druhú kartu, ktorú používam pri cestovaní po zahraničí a tak isto bezúspešne. Moju snahu si všimla okoloidúca pani a na moje prekvapenie sa mi prihovorila po česky. Spýtala sa, či potrebujem prekladať že vie po taliansky. Pomocnú ruku som z radosťou prijal ale ani spoločnými silami sa nám nepodarilo stojan spustiť (vážne neviem kde sa stala chyba). 

Navrhla mi, aby sme išli za ňou, vraj býva neďaleko a pri jej dome je najlacnejšia čerpacia stanica v okolí, ktorá ma cez deň stálu obsluhu. Viedla nás cez rôzne bočné uličky, až na okraj mesta. Naozaj neklamala, najlacnejší benzín, aký sme za celú cestu cez Taliansko videli. Poďakovali sme sa a ešte prehodili pár viet. Bola rada, že si konečne mohla pokecať aj s niekým, kto rozumie českému jazyku. 

Faenzu sme nechali za chrbtom a vyrazili skrz toskánske hory, ďaleko sme sa však nedostali. Keď sme prechádzali cez mestečko Brisighella, upútali našu pozornosť hradby a veže vysoko nad domami. Stačilo len odignorovať pokyny navigácie a sledovať hnedé smerovníky, ktoré nás cez serpentíny priviedli až k pevnosti Rocca Manfrediana (alebo aj Rocca dei Veneziani). Bola už dosť pokročilá hodina, tak nás milo prekvapilo, že je ešte otvorená. Zaplatili sme trojeurové vstupné, v ktorom bol okrem pevnosti zahrnutý aj vstup do múzea v meste (to sme však už nestíhali). 

Výhľad z hradieb do jadra pevnosti. V pozadí hodinová veža Torre dell'Orologio
Výhľad z hradieb do jadra pevnosti. V pozadí hodinová veža Torre dell'Orologio

Pevnosť dala vybudovať rodina Manfredi na začiatku 14. storočia a slúžila najmä na obranu dôležitej cesty medzi územím Florencie a regiónom Romagna. Prehliadka nám netrvala príliš dlho, v podstate nie je dokopy čo prezerať. Návštevníci sa dostanú na nádvorie, do malého suterénu a cez malé priestory v dvoch vežiach až na vrchol jednej z nich. Práve výhľad z nej má najväčšie čaro. Hneď nás zaujala veža z hodinami, Torre dell'Orologio, ktorá stála na protiľahlom skalnatom pahorku nad mestom. Zhodli sme sa, že stojí za preskúmanie. 

Od pevnosti sme vyrazili po štrkovej ceste, okolo priľahlého vinohradu. Cestou sme neustále zastavovali a užívali si fotogenické výhľady. Po pár minútach chôdze sme boli pri veži. V skutočnosti bola oveľa bližšie, ako sa nám zdalo z hradieb. V minulosti tu stávalo malé opevnenie, ktoré bolo v 19. storočí prestavané na hodinovú vežu. Aj keď bolo vnútro objektu volne prístupné, nebolo v ňom vidieť nič zaujímavé. Viacej nás zaujal výhľad na strechy historického centra Brisighelli. 

Keďže sa už dosť zvečerievalo, vyrazili sme opäť na cestu. Čakal nás prejazd cez Toskánsko-Emiliánské Apeniny. Úzka cesta cez ľudoprázdne dedinky a nekonečné serpentíny nám zabrala skoro dve hodiny. Našim cieľom bol kemp vo Fiesole, kde sme dorazili až za tmy. Ráno nás čakala prehliadka Florencie, ktorú si Danka horko ťažko vydupala.