Epic blog from

Stúpanie začalo zľahka, pomaly sme kráčali cez riedky les s otvoreným výhľadom na skalnaté vrcholy okolo. Zjazdovku sme stále mali po pravej ruke. Keď sme prišli na koniec lanovky, pripojil sa na našu trasu chodník, ktorý začínal na parkovisku pri vyššie položenej lanovke. Začínať túru z tohto miesta by bolo oveľa výhodnejšie. Keď sa na to pozriem spätne, neviem prečo sme vlastne začínali pri spodnej lanovke, asi si veci radi komplikujeme. 

Čoskoro sme opustili vyššie stromy a začali sa predierať pomedzi nízke kríky s výhľadom na vrchnú časť lyžiarskeho strediska (v zime to vyzerá na peknú lyžovačku). Chodník, respektíve chodníky sa stali veľmi neprehľadnými. Dosť mizerné značenie zrejme ľudí prinútilo spraviť si občas vlastnú cestu, a tak sme tu teraz blúdili po spleti vyšliapaných ciest, na ktorých sme nevideli žiadnu značku. Ako sa ale hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma, tak aj tu všetky cesty viedli na veľkú plošinu s balvanmi, v strede ktorej vyvieral prameň s pitnou vodou. 

Z plošiny začal chodník stúpať miernejším terénom a stal sa oveľa prehľadnejším. Pribudli aj kamenní mužíkovia, ktorých sme predtým videli len sporadicky. S pribúdajúcou výškou začali pribúdať aj nádherné výhľady. Po vyše dvoch hodinách chôdze sme prišli na malú vyhliadku nad jazerom Bastani, čo bolo oveľa dlhšie, ako hlásil smerovník pri lanovke. Zase nás dobehla naša zlá kondička (alebo vysoké výkony domácich), ktorá nás sprevádzala pri každej túre na Korzike. Zase nás predbiehala kopa ľudí (ale my máme čas). 

Zatiaľ čo väčšina turistov sa len krátko zastavila pri severnom brehu jazera, odkiaľ pokračovali ďalej na vrchol, my sme sa rozhodli spraviť malú pauzu a pozrieť sa aj na opačnú stranu. Medzi obrovskými balvanmi a zelenými čistinkami sa otváralo veľa pekných výhľadov na ukážkovo modrú vodu, na pozadí s majestátnou horou Renoso. Jediné, čo mi kazilo dojem z celej scenérie bola plastová fľaša, ktorá plávala uprostred jazera (ľudský odpad sa dostane naozaj všade).  

Keď sme sa dostali na opačnú stranu, spravili sme si pauzu, ktorú som využil na fotenie. Ako som sa motal medzi balvanmi, začal som si uvedomovať, že vietor pomaly zosilnel (hore bude určite fúkať). Naša „malá“ zachádzka trvala vyše hodinu (ako som povedal, my máme čas). Vrátili sme sa na turistický chodník, pri ktorom sa práve pásli kravy a vyrazili sme smerom k masívu. Pri každom obhliadnutí sme boli vyššie a vyššie nad jazerom, ktoré teraz s dlhým horským hrebeňom v pozadí vytváralo nádhernú panorámu. 

Bez vetra to nepôjde

Strmšie stúpanie končilo na rozsiahlej náhornej plošine, z ktorej nenápadne vystupoval vrchol Monte Renoso. Aj keď nám do cieľa zostávalo necelých sto výškových metrov, samotný vrchol bol ešte kilometer ďaleko. Nenápadný vetrík sa zmenil na silný a studený vietor (presne ako som predpokladal). To nás prinútilo vytiahnuť teplé bundy a ľutovať ľudí, ktorí sa na vrchol vybrali v kraťasoch. 

Dostať sa na samotný vrchol nám zabralo pol hodinu. Bojovali sme pri tom s vetrom a pustou, nehostinnou a skalnatou krajinou. Za ten výhľad to však stálo. Od pozinkovaného (aj tak trochu hrdzavého) vrcholového kríža, ktorý stojí na kope obrovských balvanov sú neuveriteľné výhľady na celú Korziku. Pomáha tomu najmä jedinečná poloha. 2352 metrov vysoký Monte Renoso stojí v presnom strede ostrova a je najvyšším vrcholom v okolí. Vyšší je už len desať kilometrov vzdialený vrchol Monte d'Oro (2389 m n.m.).

Východnú scenériu tvorí dlhý hrebeň s najvyšším vrcholom Punta di Montelatelli (1795 m n.m.), ktorý sme mohli vidieť už pri stúpaní od jazera Bastani. Za ním sa z oparu vynáralo more. Na západe stojí masív Punta alla Vetta (2255 m n.m.), za ktorým bolo v diaľke vidieť pobrežie. Južne od Monte Renosa sa tiahne hrebeň s vrcholmi Punta Orlandino (2273 m n.m.) a Monte Torto (2262 m n.m.). Na juhozápadnom úpätí tohto hrebeňa leží magické údolie Pozzi s nádhernými rašelinovými jazierkami, ktoré sme navštívili pred štyrmi dňami. 

Bezkonkurenčne najkrajší výhľad je však na sever. Okrem spomínaného Monte d'Oro (2389 m n.m.) sme mohli obdivovať panorámu všetkých najvyšších vrcholov ostrova. Či už bližšie  Monte Rotondo (2622 m n.m.), alebo vzdialenú a ostrú Pagliu Orbu (2525 m n.m.). Spoza masívu Rotonda vyčnievala nenápadná špička najvyššieho vrcholu Korziky, Monte Cinto (2706 m n.m.), na ktorom sme pred ôsmimi dňami bojovali o život. 

Keď sme sa dosýta nabažili výhľadov, vyrazili sme naspäť k autu. Nedržali sme sa však príliš chodníku, skôr sme sa chceli motať pri okraji náhornej plošiny. Už po pár metroch sa nám vďaka tomu ukázalo jazero Lac de Nielluccio, ktoré bolo skryté za okrajom. O pár metrov nižšie sa nám takto otvoril aj bezkonkurenčný výhľad na jazero Bastani, ktoré nie je zo samotného vrcholu vidieť. Zatiaľ čo ja som sa zdržiaval fotením, z Danky sa stala len malá ružová bodka uprostred skalnatej plošiny.  

Keď sa mi ju podarilo dohnať, začali sme klesať naspäť k jazeru. Cestou sme stretli viacero ľudí, ktorí očividne vyrážali na túru oveľa neskôr ako my (asi by sme mali vážne prehodnotiť naše skoré stávanie). Od jazera sme zostúpili až na plošinu s balvanmi. Mal som už málo vody, tak som si ju doplnil v prameni (bola naozaj chutná). Celý zostup aj s fotopauzami nám trval len dve hodiny. Pri aute sme si ešte omočili nohy v ľadovom potoku, čo nám prišlo naozaj vhod. Čakala nás cesta do mesta Corte, ktoré je jediným veľkým mestom v centrálnej časti Korziky. 

Vrátili sme sa do dediny Ghisoni, odkiaľ sme vyrazili kľukatou horskou cestou do sedla Col de Sorba (1311 m n.m.), z ktorého sme začali klesať cez serpentíny do dediny Vivario. Mali sme v pláne prespať v aute, cestou sme však nenašli žiadne miesto, ktoré by vyhovovalo našim požiadavkám (máme radi súkromie, nespávame hneď vedľa hlavnej cesty). Nad dedinou Vivario som odstavil auto na veľkom parkovisku, zaujala ma totiž nenápadná veža, ktorá stála v diaľke na oblom kopci. Bola to pevnosť, respektíve zrúcanina Fort de Vivario. 

Za dedinou sme už pokračovali jedným z hlavných ťahov ostrova, takže nebolo kde odstaviť auto. Navyše je okolie mesta Corte vychýrenou turistickou oblasťou, kvôli čomu je v okruhu dvadsiatich kilometrov zakázané spanie mimo kempu. Okolnosti nás teda prinútili upustiť od plánu spania v aute a stráviť ďalšiu noc v kempe so sprchou a toaletou (na taký luxus nie sme zvyknutí). 

Ako prvý sme navštívili Camping Tuani, ktorý leží pár kilometrov za mestom v známom údolí Restonica. Aj keď tu bolo dosť voľného miesta, odradilo nás parkovisko, ktoré bolo ďaleko od stanov. Nie sme fajnoví, ale keď je auto naším domovom, tak ho potrebujeme mať pri sebe. Skúsili sme šťastie v inom kempe v meste. 

Camping Chez Bartho vyzeral naozaj pekne, na brehu rieky, pod mestskou citadelou. Na to že bol koniec septembra bol však preplnený. Mali síce voľné miesto, ale tak isto sme museli autom parkovať ďalej od stanu. Hlavne kvôli tlačenici som sa rozhodol hľadať ďalej. Nakoniec som si na mape všimol kemp za mestom, ktorý stojí hneď vedľa letiska. 

Camping Santa Barbara bola správnou voľbou. Na recepcii príjemný chlapík, ktorý dokonca vedel dobre po anglicky (ako jeden z mála), ceny lepšie ako všade naokolo, kemp prázdny, okrem nás tu bolo možno 10 ľudí. Rovno som zaplatil za dve noci. Stan sme si postavili na príjemnej trávičke pod stromom a auto som odparkoval vedľa stanu. Aj keď bolo vedľa letisko, žiadne lietadlo tam dva dni nepristávalo. Kto hľadá, nájde.