Epic blog from
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Po raňajkách sme zbalili stany a vyrazili z kempu pri letisku naspäť do mesta Corte. Privítalo nás nádherné vychádzajúce slnko, ktoré práve osvetľovalo citadelu nad mestom. Odstavil som auto na najbližšom parkovisku pri veľkom kruhovom objazde, odkiaľ bol na mesto skvelý výhľad, ktorý som využil na fotenie. Danka neprotestovala, tak som to chápal tak, že s mojou fotozastávkou súhlasí (určite súhlasila). Keď som bol hotový, vyrazili sme na parkovisko, ktoré som si deň pred tým vyhliadol a vedel som že bude zdarma.
Skôr ako parkovisko to bola nespevnená plocha pri vjazde do kempu Chez Bartho, v ktorom sme pred dvomi dňami hľadali ubytovanie. Toto provizórne parkovisko bolo obklopené mohutnými stromami, ktoré zabezpečovali tieň. Taktiež stálo vedľa rieky s malou plážou, kde sme si mohli po túre omočiť nohy. Hlavnou prednosťou tohto miesta však bola vzdialenosť ledva 400 metrov od plateného parkoviska pri citadele (kto by platil keď sa môže prejsť?), odkiaľ začínala túra k legendárnemu skalnému mostu Arcu di u Scandulaghju (alebo oknu, bráne, oblúku), ktorý bol naším cieľom.
Už po pár metroch bolo jasné, že nás čaká teplý a slnečný deň (pre mňa peklo). Od rázcestníka pri platenom parkovisku sme pokračovali slepou uličkou. Po pár metroch sme míňali odbočku vľavo, ktorá viedla do údolia Restonica, naše kroky však smerovali až na koniec ulice. Vedľa veľkej železnej brány stála malá kaplnka, popri ktorej bol vyšliapaný chodník, ktorý sme hľadali. Po pár metroch nás prekvapila železná bránka pozliepaná z odpadu, ktorá mala pravdepodobne zabrániť ovciam (a iným štvornohým tvorom), aby sa dostali do mesta. Že sa nejedná o ohradu, ale o zábranu sme usúdili podľa toho, že sme okrem jednej brány a plota pri meste žiadne ďalšie v horách nevideli.
Chodník začal za plotom strmšie stúpať. Prechádzali sme cez lúčnaté porasty, ktoré boli plné suchej trávy. Aj keď nie je oblúk veľmi známy medzi zahraničnými turistami, vyšúchané šikmé kamene, a klzký terén boli dôkazom toho, že miesto radi navštevujú domáci. Pri každom obzretí sa nám otváral výhľad na kotlinu, v ktorej stálo mesto Corte. Výhľadu dominoval kopec s citadelou, ktorý sa týčil nad okolitou krajinu. Slnko čoraz viac pripekalo.
Pomaly sme sa približovali k drevenému krížu, ktorý stál v strede stúpania cez lúku. Keď sme však prišli bližšie, uvedomili sme si, že to sú len náhodne zložené kúsky ohrady (možno tu predsa len v minulosti nejaká bola). Na pomyselnom vrchole lúky stála zaujímavá kamenná stavbička s kamennou strechou, do ktorej sa dalo vliezť po štyroch. Na pohodlný spánok to síce nebolo, ako núdzový prístrešok pred dažďom však postačujúce (ďalej na trase sme objavili ešte jednu). Od prístrešku sme videli prvé dvojtisícky, ktoré vytŕčali nad zarastenými skalnatými kopcami v okolí. Mal som pocit, že vidím vrchol Monte Rotondo.
Chodník pokračoval kratším traverzom cez vrstevnice a boli z neho výhľady na trávnaté vrcholy východne od Corte. Uprostred protiľahlého kopca stála dedinka Tralonca, ktorú sme navštívili predchádzajúci deň. Je až neuveriteľné, koľko dokáže spraviť správny uhol pohľadu. Zatiaľ čo včera sme videli dedinu s dokonalým pozadím skalnatých hôr, dnes to bola obyčajná nevýrazná dedina, utopená v mori zelenej trávy. Keby mi niekto povedal, že sa pozerám na dedinu s najúžasnejším výhľadom Korziky, neveril by som mu.
Stúpanie cez trávnaté porasty sa postupne menilo na stúpanie cez suché kríky. Trasa bola čoraz strmšia. Po chvíli začali pribúdať prvé rozvetvené stromy, ktoré stáli uprostred rozsiahleho a hustého papradinového poľa. Na neďalekých skalách som si všimol nakreslený biely oblúk s bodkou v strede. Nejako som z toho vydedukoval, že ideme správne k skalnému oknu. Paradoxné je, že to bola za dlhú (aj na dlhú) dobu jediná turistická značka čo sme videli.
Pozdĺž trasy sa začali objavovať jedlé gaštany. Vraj rastú všade na Korzike, toto bolo však prvý raz, kedy sme si ich všimli. Stúpanie začínalo byť vcelku namáhavé. Po zemi som si všímal obrovské šišky, ktoré padali z neznámeho druhu borovíc (také u nás nemáme). Po dve a pol hodine mordovania sa strmým terénom sme konečne prišli do malého sedla medzi nevýrazným vrcholom a zvyškom masívu Punta Finosa (1855m), v ktorom skalné okno stojí. Boli sme zhruba 500 výškových metrov nad údolím Restonica, ja som mal však pocit, že sme už vystúpili minimálne tisíc. Keď som sa pozrel na Danku, vyzerala podobne. Útechou za námahu nám však boli bezkonkurenčné výhľady na korzické veľhory. Za sedlom sme sa na chvíľu zložili do príjemného tieňa mohutnej borovice.
Zase raz stratený
Aj keď bol chodník ďalej zreteľný, niekde som spravil chybu v navigácii. Neviem prečo som si myslel, že je skalné okno mimo hlavnej trasy a tak sme si spravili neplánovanú zachádzku. Prešli sme asi pol kilometra zlým smerom. Nevýrazný chodník nás priviedol na skalnú vyhliadku, odkiaľ bol síce počas jasného dňa ďaleký výhľad, ten nám však s únavou veľmi nepomohol.
Mapa nám hlásila, že niekde nad nami by mal byť chodník, ktorý sa napája naspäť na trasu k skalnému oknu. Pustili sme sa teda hore svahom a v miestach kde sa mal chodník nachádzať nebolo absolútne nič. Len sme sa zase zamotali v hustom poraste plnom pichľavých rastlín, ako pri našej turistike na Uomo Di Cagna. Dankina motivácia začala prudko klesať. Keď sa nám podarilo vrátiť na oficiálnu trasu, začalo opäť strmé stúpanie pri ktorom sme museli občas zapojiť aj ruky.
Dankinu motiváciu doplnila únava a navyše jej začalo jej byť zle. Viac krát som jej navrhol, že sa môžeme otočiť, čo však odmietla (zrejme kvôli mne, vedela že mám rád skalné útvary a že by mi bolo ľúto keby Arcu di u Scandulaghju nevidím na vlastné oči). Postupovali sme pomaly a popritom sme veľa oddychovali. V krajine okolo boli nezreteľné zvyšky rozsiahleho zhoreniska, ktoré už takmer pohltila príroda. Požiar zničil les veľmi dávno.
Po strmom stúpaní sme obchádzali mohutné balvany s dreveným krížom, za ktorými sme si spravili obedovú pauzu. Od začiatku trasy v meste Corte sme prekonali tisíc výškových metrov, a podľa mapy nám ostávalo maximálne ďalších sto. To sme však ešte nevedeli, že trasa bude stúpať a klesať ako na horskej dráhe. Skalnatý terén prerastený borovicami bol náročný na pohyb, ale zároveň plný nádherných obrazov prírody. Horská dráha sa po pol kilometri zmenila na kľudnú rieku a posledných päťsto metrov sme len traverzovali po štrkovom chodníku.
Bolo pol druhej poobede, keď sme konečne sme dorazili k skalnému oknu. Keď som ho uvidel, bol som nadšený. Úzke skalné piliere spojené v most vytvárajú fascinujúce, 4 metre vysoké a 4 metre široké skalné okno, ktoré je zo správneho uhlu neuveriteľne fotogenické. Je až zarážajúce, ako mohla takáto vratko vyzerajúca kamenná stavba vydržať tisícročia, kedy sa s ňou zahrával dážď, vietor, sneh a mráz. Poprosil som Danku, aby mi v okne zapózovala (aj keď sa netvárila nadšene), veď ako by si ktokoľvek vedel predstaviť unikátnosť tohto oblúku, keby na ňom nebol človek ako mierka.
Pri Arcu di u Scandulaghju sme pobudli pol hodinu. Chodník pokračoval ďalej cez horský hrebeň k salašom Bergeries de Padule, odkiaľ sa dal spraviť okruh naspäť do Corte. Tých pár domácich, ktorých sme cestou stretli išli touto trasou. Nám však bolo jasné, že to ďalej nedáme. Celé naše putovanie Korzikou sa nieslo v znamení slabých výkonov a zlej kondičky (pri tom máme celkom natrénované z Álp). Iné podnebie, iná strava, príliš teplo, únava, zlá kondička, zlá konštelácia hviezd. Zvaliť by sme to mohli na čokoľvek, ale radšej sa nebudeme zamýšľať nad príčinou (výsledok by sa nám nemusel páčiť) .
Cesta naspäť k autu nám trvala necelé 3 hodiny. V porovnaní s cestou hore (8 hodín) to bol vážne rekordný čas. K autu sme prišli úplne vyšťavení. Neexistuje lepší pocit ako si vyzuť topánky po celom dni na nohách. Zostúpili sme do koryta rieky, obaja si našli vhodný kameň na sedenie a namočili nohy do ľadovej vody. Prišla vytúžená úľava.
Čakala nás noc v aute, no kvôli tomu sme museli opustiť široké okolie mesta Corte, v ktorom je zakázané spať v aute mimo kempu. Vyrazili sme po hlavnej ceste do dediny Ponte Leccia odkiaľ sme sa odpojili na vedľajšiu horskú cestu smerom na dedinu Morosaglia. Plán bol taký, že žiadny nebol. Proste sme len chceli zastaviť na nejakom vhodnom mieste, kde by sme mohli zložiť hlavy na noc. Problém však bol, že skoro žiadne dostatočne vhodné miesto cestou nebolo a začalo sa stmievať.
Pokračovali sme ďalej za Morosagliu do horského sedla Col de Prato, v ktorom malo byť podľa mapy parkovisko, odkiaľ začína turistika na Monte San Petrone (1767 m). Parkovisko pripomínalo skôr pár parkovacích miest pred domami, čo sa nám na spanie veľmi nepáčilo. Bola už tma a nebolo času na hľadanie ďalšieho miesta. Rozhodli sme sa preto vrátiť naspäť pred Morosagliu, kde ma pred tým Danka upozornila na odbočku pri vysokom moste.
Cestou som ešte odbočil na zahrnutú skládku, ktorá bola dostatočne zašitá pod cestou. Spanie na odpadkoch sa jej však nepozdávalo (čisto teoreticky by sme nespali na odpadkoch, ale v aute ktoré stojí na odpadkoch). Dankin nápad s odbočkou pri moste sa ukázal ako správny. Krátka cesta nás priviedla na malú čistinku, obklopenú vysokými kríkmi, kde sme boli dostatočne schovaní pred prechádzajúcimi autami. Všimli sme si však istý vzorec, ktorý sa opakoval počas celej cesty po ostrove. Keď sa zotmie, žiadne autá medzi dedinami nejazdia.
Predchádzajúce časti
1. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Perla Stredomoria na dosah
2. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kolíska renesancie a chladné ráno na Stredozemnom mori
3. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Monte Cinto a boj o život
4. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Najkrajší výhľad na západné pobrežie ostrova
5. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Pekelné poobedie na Capo di Muro
6. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V magickom údolí obklopenom horami
7. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kamenný chaos a krvavé popoludnie v nádhernej divočine
8. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Nočný prepad a historické mesto na útesoch
9. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Malebná rieka v objatí skalnatých masívov
10. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V srdci ostrova s nekonečným výhľadom
