Loading…

Epic blog from

Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať



AUTOR Peter Mader
10.03.2018 03:14:11

Denník nádejného dobrodruha, 5. záznam. Návrat na Hohe Wand

Týždeň po dobrodružstve v Dolomitoch sa mi opäť podarilo poskladať partiu. Bol čas znovu vyskúšať ferratu Gebirgsvereins na Hohe Wande, ktorú sme naposledy nezvládli kvôli zlému počasiu a mojej opuchnutej ruke. Tento raz hlásili slnečné počasie, tak to vyzeralo, že by sme mohli konečne zdolať naše prvé “Déčko”.

Okolo ôsmej ráno sme zaparkovali neďaleko penziónu Seiser Toni. Bolo tu plno áut, ledva sme našli voľné miesto. Zbalení a plní odhodlania sme vyrazili po ceste cez nádherný borovicový les. Chvíľu trvalo, než sme sa zhodli na tom, ktorý z hustej siete chodníkov pod Hohe Wandom nás povedie správnym smerom.

Okolo deviatej sme dorazili na začiatok ferraty, no prebehol nás snáď celý zájazdový autobus Čechov. Našťastie sa všetci rozutekali počas toho, ako sme sa snažili rozmotať Evičkin ferratový set (dodnes nechápem ako si ho nasadila). Prvý úsek ferraty začal bez ťažkostí, prešli sme pár ľahkých (B) úsekov, cez ktoré sme sa dostali k naozaj kolmej stene.

Zápcha na úvodnej stene
Zápcha na úvodnej stene

Ondrej nastúpil na stenu ako prvý. Aj keď sa zospodu zdala dosť nebezpečná, postupovali sme celkom rýchlo. V spodnej časti steny je veľa výčnelkov a úchytov, po ktorých sa dá bez problémov liezť. V strednej časti steny prichádzame na ťažšie úseky (C/D). Stena je hladšia, stúpanie kolmé, ale stále postupujeme bez väčších problémov. Neodolal som, musel som vytiahnuť foťák a urobiť pár záberov do archívu.

Po ťažších úsekoch prichádzajú ľahšie úseky (C) a (B/C). Tu začína trasa stúpať šikmím traverzom, počas ktorého máte neustály výhľad do prázdna pod nohami. Na skale sa začínajú miestami objavovať aj železné stúpačky, bez ktorých by to bolo miestami celkom vtipné.

Aj keď sme najťažšie úseky prešli bez problémov, na jednom z ľahších nastal celkom zaujímavý problém. Vo vrcholových častiach steny je lano voľné a zatočené obchádza malý skalný výčnelok. Nech som sa snažil ako som chcel, nevedel som nájsť vhodnú polohu, aby som výčnelok preliezol a voľné lano tomu veľmi nepomáhalo. Ostatní sa na tomto úseku tiež natrápili.

Na úvodnej stene. Kamera nachystaná, ale vypnutá
Na úvodnej stene. Kamera nachystaná, ale vypnutá

Úvodnú strmú stenu sa nám podarilo vyliezť celkom rýchlo. Po nej sme sa ocitli v miernejšom teréne s malými borovicami, kde sa dalo aspoň na chvíľu schovať pred ostrým slnkom. Tu som zistil, že kamera ktorá podľa Evičky nakrúca, bola celý čas vypnutá.

Tu som zistil, že kamera ktorá podľa Evičky nakrúca, bola celý čas vypnutá.

Blbnutie na moste

Po prestávke sme pokračovali po miernych skalách, ktoré nás priviedli k lanovému mostu. Ako prvý prešiel Ondrej a hneď za ním Jožko. Evička mala trochu strach a bolo na nej vidieť, že oceľovým lanám neverí, no nakoniec most krátkymi krokmi prešla. Ja som vyrazil sebaisto, začal som blbnúť a nakoniec som sa zavesil na vodiace lano (veď čo by som neurobil pre dobrú fotku). Keď ostatní videli, že bez problémov udrží 100 kilového chlapa, chceli to tiež vyskúšať. Pustili sme mladý pár, čo išiel za nami a strávili skoro polhodinu fotením a blbnutím na moste ako malé deti.

Za mostom začína lanový rebrík, ktorý vedie cez krátku kolmú stenu obtiažnosti (C). Sú na nej oceľové stúpačky, ktoré značne uľahčujú výstup. Po pár metroch na stene sme sa dostali na plošinu, za ktorou začína záverečné stúpanie. Využili sme príležitosť a požiadali jedného postaršieho Rakúšana, aby nám spravil spoločnú fotku.

Jožko sa na moste zhostil svojej úlohy modelky na jednotku
Jožko sa na moste zhostil svojej úlohy modelky na jednotku

Nástup do záverečnej steny začína zľahka, no vzápätí prejde na obtiažnosť (B/C). Tu má Evička trochu problémy a nevie nájsť miesto, kam si oprieť nohu. Jej staré boty s ošúchanou podrážkou tomu tak isto nepomáhajú. Začala stresovať (čo je jej špecialita), tak som ju musel zospodu navigovať, aby sa posunula ďalej. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec sme mohli pokračovať.

Po tomto úseku sme prišli na miesto, kde lano traverzovalo do strany po šikmej skale. Tento úsek je klasifikovaný ako (C), zdal sa mi však oveľa ľahší. Možno mi pomohli aj dlhé nohy, vďaka ktorým som nemal problém nájsť vhodné výčnelky na skale. Traverz nás priviedol k najťažšiemu úseku ferraty. Záverečná stena bola dosť namáhavá na ruky. Zospodu začala (D) úsekom, na ktorom boli železné stúpačky. Od stredu prešla na obtiažnosť (C), ktorá bola oveľa jednoduchšia

Na šikmom traverze
Na šikmom traverze

Oceľové lano ma vyviedlo až medzi borovice na vrchole Hohe Wandu. Ostatní už sedeli, oddychovali a niečomu sa strašne smiali. Keď som prišiel bližšie, pochopil som. Evička sa tak radovala, že to vyliezla, až si nevšimla konár, ktorý trčal zo stromu a skončila s odretým lícom. Najvtipnejšie na tom bolo to, že mala dva týždne do svadby.

Po malej prestávke sme zamierili smerom k chate Eicherthütte. Cestou sme narazili na kríž Naglkreuz, od ktorého bol pekný výhľad na skalnaté steny Hohe Wandu, aj široké okolie plné malých dediniek. Kochali sme sa tu pár minút a pritom pozorovali rogalo, ktoré nám neustále prelietalo nad hlavou.

Keď sme dorazili k chate, bolo už neskoré poobedie. Slnko celý deň nepríjemne pražilo, vychladené pivo sa preto zdalo ako dobrý nápad. Samozrejme som si ako večný šofér musel nechať zájsť chuť. Zatiaľ čo si ostatní vychutnávali zaslúženú odmenu, Ondrej to zalomil na lehátku pred chatou a začal chytať bronz.

Zhruba po pol hodine sme vyrazili naspäť k autu. Aj keď som bol dosť unavený, bol som spokojný s tým, že som zvládol svoje prvé “Déčko”. Ostatní to cítili rovnako. Cestou v aute som premýšľal nad tým, kam sa vyberiem nabudúce.